Tí, čo rozsievajú so slzami, budú žať s plesaním. S plačom vychádza ten, čo rozsieva semeno; s plesaním sa však vráti a donesie snopy. (Žalm 126:5-6)
Na siatí semien nie je nič smutné. Nie je s tým viac práce, ako so žatvou. Môžu prísť krásne dni a nádej na dobrú úrodu môže byť veľká. Žalm napriek tomu hovorí o siatí „v slzách“. Hovorí sa v ňom, že „s plačom vychádza ten, čo rozsieva semeno“. Prečo teda plačú? Myslím si, že dôvodom nie je to, že sejba je smutná, alebo že je ťažká. Dôvod plaču nemá nič spoločné so sejbou. Sejba je jednoducho práca, ktorú treba urobiť, hoci v živote sú aj veci, ktoré nás rozplačú.
Plodiny nebudú čakať, kým ukončíme svoj smútok, alebo vyriešime všetky svoje problémy. Ak sa chystáme na budúcu zimu jesť, musíme vojsť na pole a zasiať semeno, či už plačeme alebo nie. Ak to urobíme, žalm sľubuje, že „budete žať s radostným plesaním“. „Príde domov s radosťou a prinesie so sebou svoje snopy.“ Nie preto, že slzy zo siatia spôsobia radosť zo žatvy, ale preto, že samotným siatím sa pripravujeme na žatvu. Musíme na to pamätať, aj keď nás slzy zvádzajú, aby sme sa siatia vzdali.
Aké je z toho ponaučenie? Keď treba urobiť úlohu a ste plní smútku a do očí sa vám tisnú slzy, choďte pracovať a pracujte so slzami. Buďte realisti. Povedzte svojim slzám: „Slzy, cítim vás. Nútite ma netešiť sa zo života. Ale je potrebné pole zasiať (umyť riad, opraviť auto, napísať kázeň...).“ Potom na základe Božieho slova povedzte: „Slzy, viem, že nebudete trvať navždy. To, že v bolesti so slzami robím svoju prácu, nakoniec prinesie požehnanú úrodu.“
Takže pracujte a plačte, ak musíte. Ale verím - hoci to ešte nevidím alebo necítim naplno - verím, že moje siatie prinesie odmenu - snopy očakávanej úrody. A moje slzy sa obrátia na radosť.
