Preto neochabujeme, ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň. Veď toto naše terajšie ľahké súženie nám získa nesmierne bohatstvo večnej slávy, keďže nehľadíme na viditeľné, ale na neviditeľné; lebo viditeľné je dočasné, neviditeľné však večné. (2.Kor.4:16-18)
Pavol už nevidí tak ako kedysi (vtedy neboli žiadne okuliare). Nepočuje tak ako kedysi (vtedy neboli žiadne načúvacie prístroje). Nezotavuje sa so zranení tak ako kedysi (vtedy neboli žiadne antibiotiká). Jeho sila pri cestách z mesta do mesta sa vytráca. Na tvári mu pribúdajú vrásky. Jeho pamäť už nie je taká dobrá. A priznáva, že je to skúška pre jeho vieru, radosť a odvahu.
Ale neochabuje. Prečo? Pretože jeho vnútorný človek sa obnovuje. Ako? Obnova jeho srdca má pôvod v niečom veľmi zvláštnom: pochádza z pohľadu na to, čo sa nevidí. Nehľadí na veci, ktoré sú viditeľné, ale na veci, ktoré sú neviditeľné. Veď viditeľné veci sú pominuteľné, ale neviditeľné sú večné. (2.Kor.4:18) Toto je Pavlov spôsob, ako neochabovať: hľadieť na to, čo nevidí. Čo teda videl?
O niekoľko veršov neskôr, v 2. Kor.5:7 hovorí: „Žijeme totiž z viery, nie z toho, čo vidíme.“ To neznamená, že skáče do tmy bez toho, aby vedel čo tam je. Znamená to, že to najcennejšie a najdôležitejšie v našom živote je mimo našich fyzických zmyslov. Na tieto neviditeľné veci sa "pozeráme" prostredníctvom evanjelia. Posilňujeme ním svoje srdcia - obnovujeme ním svoju odvahu – tak, že upierame svoj pohľad na neviditeľnú, objektívnu pravdu, ktorú vidíme vo svedectve tých, ktorí videli Krista tvárou v tvár.
„Lebo Boh, ktorý povedal: -Nech z temnôt zažiari svetlo!-, zažiaril v našich srdciach, aby priviedol na svetlo poznanie Božej slávy na tvári Ježiša Krista.“ (2.Kor.4:6). Svetlo poznania nám žiari v srdci prostredníctvom evanjelia Ježiša Krista. Keď sa to stalo, stali sme sa kresťanmi - bez ohľadu na to, či sme to pochopili alebo nie. A spolu s Pavlom musíme pokračovať v pozeraní sa očami srdca, aby sme neochabovali.
