Nezapochyboval v neviere o Božom prisľúbení, ale naopak, stal sa silným vo viere a tak vzdal slávu Bohu. (Rim.4:20)
Ach, ako túžim po tom, aby bol Boh oslávený v našom úsilí o svätosť a lásku. Boh však nie je oslávený, ak naše úsilie nie je posilnené vierou v jeho zasľúbenia. Boh, ktorý sa dokonale zjavil v Ježišovi Kristovi, ktorý „....bol vydaný za naše previnenia a vzkriesený pre naše ospravedlnenie...“(Rim.4:25), je najviac oslávený vtedy, keď s radostnou istotou prijímame jeho zasľúbenia, pretože sú vykúpené krvou jeho Syna.
Boh je oslávený, keď v pokore prijímame svoju slabosť a zlyhanie a keď dôverujeme v jeho budúcu milosť. To je zmysel Listu Rimanom 4:20, kde Pavol opisuje Abrahámovu vieru: ".... „Nezapochyboval v neviere o Božom prisľúbení, ale naopak, stal sa silným vo viere a tak vzdal slávu Bohu.“ Boha, ako zvrchovane múdreho, mocného a dôveryhodného Stvoriteľa oslávime vierou v jeho zasľúbenia. Ak sa nenaučíme žiť vo viere v budúce Božie zasľúbenia, môžeme vykonávať tie najúžasnejšie náboženské úkony, ale nebudú slúžiť na Božiu slávu.
On je oslávený vtedy, keď sila k svätému životu prichádza prostredníctvom pokornej viery v budúcu milosť.
Martin Luther povedal: "[Viera] pristupuje s najväčšou úctou a vážnosťou k tomu, koho si ctí, pretože ho považuje za pravdivého a dôveryhodného." Darca , ktorý je dôveryhodný, je oslávený . Mojou veľkou túžbou je, aby sme sa naučili žiť pre Božiu slávu. Znamená to žiť vo viere v budúcu milosť, čo zasa znamená bojovať s neverou vo všetkých jej podobách.
