Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. A život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miloval a vydal seba samého za mňa. (Gal.2:20)
Keď sa dnes ráno o 4:59 spustil alarm, v zlomku sekundy som si pomyslel na to , že zomieram a stojím pred svätým Bohom a nemám nič, čo by som mu dal, iba môj život.
Môj údes však presvetlil záblesk reality: Ježiš Kristus zomrel práve pre tento okamih.
Potom sa moja vidina stratila.
V tom momente som si uvedomil: Toto je podstata toho, čo sa stane, keď niekto uverí. Takto sa Ježiš Kristus zjavuje ako skutočný. Takto človek prichádza ku Kristovi, aby si cenil jeho lásku. Zrazu po prvýkrát vidia a cítia očami svojho srdca nepopierateľnú realitu toho, že sa musia s hriešnym svedomím postaviť pred Boha. Dopad tejto predstavy je zničujúci. Spôsobuje to, že vieme, že našou jedinou nádejou je náš Prostredník. Stojíme sami a nemáme nič, čím by sme sa pochválili, máme iba náš vlastný hriešny život, sme úplne stratení. Ak existuje nádej na večnosť v Božej prítomnosti, tak budeme potrebovať Vykupiteľa, Prostredníka, Spasiteľa.
V takomto momente strašnej hrôzy nič nesvieti jasnejšie ako evanjelium Ježiša Krista - „ktorý ma miloval a vydal seba za mňa“ (Galaťanom 2:20). V zlomku sekundy mi bolo umožnené vidieť pohlcujúcu temnotu a hrôzu rozsudku - nie teologické vysvetlenie, ani racionálne vysvetlenie alebo myšlienku, ale pohľad do môjho vnútra, s plným vedomím a istotou- náš Boh je spaľujúci oheň. Nebude hľadieť na zlo. Sme úplne stratení. V tom okamihu moja vina bola taká obrovská, taká skutočná, taká nespochybniteľná, že neexistuje ani najmenšia možnosť ospravedlnenia. Bolo to náhle, všadeprítomné a nekonečne beznádejné.
V tomto okamihu všetko záleží iba na Ježišovi. Ó, Kriste! Ó, Kriste! Môže moje srdce zadržať vlnu vďačnosti?! Boží dar spasenia je moja zúfalá a jediná potreba!
