Či zamýšľate chytať ma za slová, vari len tak do vetra hovorí zúfalec? (Jób 6:26)
V smútku, bolesti a zúfalstve ľudia často hovoria veci, ktoré by inak nepovedali. Realitu maľujú tmavšími farbami, ako ju budú vidieť zajtra, keď vyjde slnko. Spievajú v mólovej tónine a rozprávajú ako monotónna hudba. Vidia iba mraky a myslia si, že niet oblohy.
Hovoria: „Kde je Boh?“ Alebo: „Nemá zmysel pokračovať.“ Alebo: „Nič nedáva zmysel.“ Alebo: „Pre mňa neexistuje žiadna nádej.“ Alebo: „Keby bol Boh dobrý, nemohlo by sa to stať.“
Čo urobíme s takýmito slovami?
Jób hovorí, že ich nemusíme karhať. Tieto slová sú ako vietor alebo doslova „sú do vetra“. Budú rýchlo odfúknuté. Za určitých okolností príde obrat a zúfalý človek sa prebudí z temnej noci a bude ľutovať unáhlené slová.
Ide teda o to, aby sme nestrácali čas a energiu zaoberať sa takýmito slovami. Budú odfúknuté vetrom. Na jeseň človek nemusí pripínať listy ku konárom stromu. Je to zbytočné úsilie. Čoskoro budú odfúknuté vetrom.
Ako často sa dostávame k obrane Boha, alebo slov nejakej pravdy, ktoré sú iba vietor. Keby sme rozlišovali, mohli by sme rozoznať rozdiel medzi slovami majúcimi zmysel a slovami fúkajúcimi do vetra.
Existujú slová, ktoré majú korene v hlbokom omyle a hlbokom zle. Ale nie všetky tmavé slová majú svoju farbu v temnom srdci. Niektoré sú zafarbené hlavne bolesťou a zúfalstvom. To, čo počujete, nepramení z hĺbky vášho vnútra. Ich pôvod pramení z temnoty. Je to však dočasné - ako prechodná infekcia - skutočná, bolestivá, ale nie je to skutočný človek.
Naučme sa teda rozlišovať, či slová hovorené proti nám, proti Bohu alebo proti pravde, sú iba vietor – či pramenia z duše, alebo zo smútku. Ak sú iba ako vietor, počkajme v tichosti a nekarhajme. Obnova duše, nie karhanie, je cieľom našej lásky.
