Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, tento Boh, keďže je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukami, ani si nedá slúžiť ľudskými rukami, ako keby niečo potreboval, veď on dáva všetkému život, dych a všetko. (Sk.17:24-25).
Boha neoslavujeme tým, že sa staráme o jeho potreby, ale tým, že sa modlime, aby on zabezpečil tie naše – a dôverujeme mu, že nám odpovie a prežívame radosť z jeho starostlivosti, keď svoje životy obetujeme s láskou pre potreby iných.
Toto je jadrom dobrej zvesti kresťanského pôžitkárstva. Boh žiada, aby sme ho prosili o pomoc, aby bol on oslávený: „Vzývaj ma v deň súženia, ja ťa zachránim a ty mi vzdáš úctu“ (Žalm 50:15). Toto nás núti uvedomiť si, že si nesmieme domýšľať, že on nás potrebuje. Musíme byť opatrní pri službe Bohu a musíme obzvlášť dbať na to, aby sme mu dovolili slúžiť nám, ináč by sme ho okrádali o jeho slávu: „Boh... si nedá slúžiť ľudskými rukami, ako keby niečo potreboval“ (Skut. 17:25). Väčšina z nás si myslí, že slúžiť Bohu je dobré. Vôbec neuvažujeme o tom, že by ho mohla naša služba aj urážať. No ak uvažujeme o zmysle modlitby, tak sa nám to stáva jasnejším.
Keď je Robinson Crusoe v románe osamotený na ostrove, svoju nádej vkladá do obľúbeného textu, ktorým je Žalm 50:12-15: Boh tu hovorí: „Ak by som bol hladný, nepovedal by som to tebe, veď môj je svet so všetkým, čo je v ňom…Vzývaj ma v deň súženia, ja ťa zachránim a ty mi vzdáš úctu.“
Čo to znamená? Existuje taký spôsob služby Bohu, ktorý by ho znevažoval ako takého, kto potrebuje našu pomoc. Musíme si dávať veľký pozor, aby sme neboli na prekážku mocnej Božej milosti v Kristovi. Ježiš povedal: „Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby sám slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých“ (Marek 10:45). On chce byť naším sluhom. On chce byť Darca slávy.
