Pretože kto rozsieva pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto rozsieva pre Ducha, z Ducha bude žať večný život. (Gal.6:8)
Viera túži zažiť čo najviac Božej milosti. Preto sa utieka k rieke, kde Božia milosť najviac preteká, a to k rieke lásky. Aká iná sila nás pohne z našich spokojných domácností, aby sme na seba vzali nepríjemnosti a utrpenie, ktoré si vyžaduje láska?
Čo nás bude poháňať:
- pozdraviť cudzích ľudí, ak sa budeme hanbiť?
- ísť za nepriateľom a prosili ho o zmierenie, keď sa cítime nahnevaní?
- aby sme dávali desiatok, keď sme to nikdy nerobili?
- rozprávať sa s kolegami o Kristovi, keď sme nesmelí?
- pozvať svojich susedov na biblické štúdium?
- niesť evanjelium za hranice našej kultúry?
- pomáhať v službe alkoholikom?
- investovať čas do modlitby za povzbudenie do misijnej práce?
Žiadny z týchto náročných skutkov lásky sa nedeje len tak. Sú poháňané novou chuťou - chuťou viery po čo najplnších skúsenostiach Božej milosti. Túžme dostať od Boha viac. Túžme po tom viac, ako po našom nerušenom súkromí, bezpečí a pohodlí. Viera rada očakáva na Boha a teší sa, ako v nás koná zázraky. Viera nás ťahá do prúdu, kde sila budúcej Božej milosti čo najviac preteká - do prúdu lásky.
Myslím si, že práve toto mal na mysli Pavol, keď povedal, že máme „rozsievať pre Ducha.“ (Gal 6:8). S vierou by sme mali vkladať semená našej práce do brázd, o ktorých vieme, že v nich pôsobí Duch, aby prinášali ovocie - do brázd lásky.
