Mocou milosti, ktorá mi bola daná, každému z vás hovorím, aby si nenamýšľal o sebe viac, ako treba, ale aby o sebe zmýšľal tak, aby konal rozumne, podľa toho, akú mieru viery každému udelil Boh. (Rim.12:3)
V kontexte tohto verša Pavol upozorňuje, že ľudia si o sebe myslia "viac, ako by si mali myslieť". Jediným účinným liekom na túto pýchu je pripomenutie, že nielen duchovné dary sú dielom Božej zvrchovanej milosti v našom živote, ale aj samotná viera, s ktorou tieto dary používame. "... každý podľa miery viery, ktorú mu udelil Boh." To znamená, že nemáme žiadny dôvod na chválu. Ako by sme sa mohli chváliť, keď aj možnosť prijímania darov je tiež darom?
Táto pravda má hlboký vplyv na to, ako sa modlíme. Ježiš nám dáva príklad v Lukášovi 22, 31-32. Predtým, ako ho Peter trikrát zaprie, Ježiš mu hovorí: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som za teba prosil, aby tvoja viera neochabla. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“ Ježiš sa modlí za Petrovu vieru, aby sa zachovala aj napriek hriechu zapretia, pretože vie, že Boh je ten, kto dáva vieru. Mali by sme sa teda modliť tak, ako sa modlil Ježiš - za seba a za druhých, aby Boh zachoval našu vieru.
Takto volal aj muž, ktorý mal epileptického syna: "Verím, pomôž mojej nevere!" (Mar.9, 24). To je dobrá modlitba. Priznáva, že bez Boha nemôžeme veriť tak, ako by sme mali.
Modlime sa preto každý deň: „Pane, ďakujem ti za moju vieru. Podopieraj ju. Posilňuj ju. Prehlbuj ju. Nedovoľ, aby zlyhala. Urob ju silou môjho života, aby vo všetkom, čo robím, si bol oslávený ty ako veľký Darca. Amen.“
