A pretože Boh chcel dedičom prisľúbenia presvedčivo dokázať nezmeniteľnosť svojho rozhodnutia, zaručil sa prísahou, aby sme v týchto dvoch nezmeniteľných veciach, v ktorých Boh nemôže klamať, mali silné povzbudenie my, čo sme našli útočisko v tom, že sa budeme verne pridŕžať ponúkanej nádeje. (Žid.6:17-18)
Boh nie je nesúrodý. Nenamáha sa sľubmi, prísahami a krvou svojho Syna, aby jednoducho ukotvil jeden koniec našej bezpečnosti a druhý nechal visieť vo vzduchu.
Spása, ktorú zabezpečil Ježiš svojou krvou, bolo všetko, čo bolo potrebné na záchranu jeho ľudu, nielen jeho časť.
Máme teda sklon pýtať sa: Prečo nás pisateľ listu Židom povzbudzuje, aby sme sa pevne držali svojej nádeje (Židom 6:18)? Ak naše pevné postavenie bolo získané a nenávratne zabezpečené Ježišovou krvou - čo aj bolo (a to je rozdiel medzi Novou a Starou zmluvou) - tak prečo nám Boh hovorí, aby sme sa držali pevne nádeje?
Odpoveď je takáto:
- To, čo nám Kristus zabezpečil, keď zomrel, nebola sloboda od nutnosti držať sa pevne, ale sila, ktorá umožňovala držať sa pevne tejto nádeje.
- To, čo nám Kristus zabezpečil, nebolo zrušenie toho, aby sme sa nemuseli pevne držať zasľúbení, ale posilnenie našej vôle, aby sme sa ich pevne držali.
- To, čo Kristus zabezpečil, nebolo zrušenie prikázania držať sa pevne, ale splnenie prikázania držať sa pevne.
- To, čo Kristus zabezpečil, nebol koniec povzbudzovania k nádeji, ale víťazstvo povzbudzovania.
Zomrel preto, aby sme robili presne to, čo urobil Pavol v liste Filipanom 3:12: „Nie že by som to všetko už bol dosiahol a bol už dokonalý, ale bežím, aby som to získal, pretože si ma získal aj Kristus Ježiš“. Nie je to bláznovstvo, je to evanjelium hovoriť hriešnikovi, aby urobil to, čo mu môže umožniť iba Kristus; vložiť svoju nádej v Boha.
Nabádam vás teda z celého srdca: Vystrite ruky a chyťte sa toho, čím vás upútal Kristus, a pevne sa ho držte zo všetkých síl – a on to vo vás aj mocne pôsobí.
