Rodiny národov, vzdávajte Hospodinovi, vzdávajte Hospodinovi slávu a moc! (Žalm 96:7)
Zamyslime sa nad tým, čo má žalmista na mysli, keď hovorí: „Vzdávajte [dajte] Pánovi silu.“ Čo robíme, keď „vzdávame Pánovi silu“?
Po prvé, z Božej milosti vnímame Boha a uvedomujeme si, že je silný. Vyjadrujeme rešpekt pred jeho silou. Potom vyjadrujeme súhlas s veľkosťou jeho sily. Uvedomujeme si jeho hodnotu. Jeho silu považujeme za úžasnú. Čo však robí túto silu úžasnou je to, že zažívame zázrak „dávania“ - „Vzdávajte Pánovi silu!“ Znamená to, že sa tešíme z toho, že sila je jeho a nie naša. Cítime hlboké zadosťučinenie z toho, že on je nekonečne silný, a my nie. Sme šťastní, že je to tak. Nezávidíme Bohu jeho silu. Nie sme žiadostiví po jeho moci. Sme plní radosti, že všetka sila patrí jemu. Všetko v nás sa raduje, vzdávame úctu jeho sile. Je to tak, akoby sme prišli na oslavu víťazstva maratónskeho bežca, ktorý nás v pretekoch porazil, a najväčšiu radosť máme z obdivovania jeho sily, a nepohoršujeme sa nad tým, že my sme prehrali.
Najhlbší zmysel života nachádzame v tom, keď naše srdcia môžu obdivovať Božiu moc, a nezameriavame sa na seba, aby sme sa chválili vlastnou silou, alebo dokonca premýšľali o nej. Objavujeme niečo ohromujúce: Je nesmierne uspokojujúce vzdať sa všetkých myšlienok alebo túžob byť ako Boh.
Keď sa venujeme premýšľaniu o Božej moci, vzrastá v nás poznanie, že Boh preto stvoril vesmír, aby sme si mohli uvedomovať jeho moc a obdivovali ho. Spočinie na nás pokoj z obdivu Božej nekonečnosti ako nemenného konca všetkých vecí.
Chvejem sa pri najmenšom pomyslení, že akákoľvek sila pochádza od nás. Boh nás urobil slabými, aby nás pred týmito myšlienkami ochránil: „Tento poklad však máme v hlinených nádobách, aby nesmierna moc bola z Boha, a nie z nás.“ (2. Korinťanom 4: 7).
Ó, aká je to láska, že Boh nás chráni pred privlastňovaním si jeho sily a pred márnym pokusom chváliť sa našou silou! Je to veľká radosť nevnímať seba, ale Božiu veľkosť!
