Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. A život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miloval a vydal seba samého za mňa. (Gal.2:20)
Viera je predpokladom budúcej Božej milosti. Je súčasťou slobody a dostatočnosti milosti. Upriamuje našu pozornosť na slávnu Božiu dôveryhodnosť. Jedným z dôležitých dôsledkov tohto tvrdenia je, že viera, ktorá ospravedlňuje, a viera, ktorá posväcuje, nie sú dve rôzne druhy viery. „Posvätiť“ znamená urobiť svätým, alebo sa premeniť na Kristovu podobu. Posvätenie sa uskutočňuje z milosti. Preto je posvätenie tiež aktom viery. Keďže viera je činná v našom duchu, ktorá je daná a prijímaná z milosti, prijímame ňou zároveň moc k poslušnosti. A milosť nás chráni pred tým, aby sme sa chválili sami sebou.
Pavol stotožňuje vieru a posvätenie v liste Galaťanom 2:20 („Žijem - posvätený život - vo viere“). Posvätenie sa deje Duchom skrze vieru , čo je ďalší spôsob, ako povedať, že je to z milosti skrze vieru. Duch je „Duch milosti“ (Hebr.10:29). Boh nás robí svätými svojím Duchom; ale Duch v nás pôsobí skrze vieru v evanjelium.
Dôvod, prečo viera, ktorá ospravedlňuje je tiež viera, ktorá posväcuje je ten, že tak ospravedlnenie, ako aj posvätenie sú dielom zvrchovanej Božej milosti. A viera súvisí s milosťou. Ospravedlnenie a posvätenie nie sú tým istým druhom práce (ospravedlnenie je pripísanie spravodlivosti; posvätenie je udelenie spravodlivosti), ale obe sú dielom milosti. Posvätenie a ospravedlnenie sú „milosť za milosťou“. „Z jeho plnosti sme my všetci prijali, a to milosť za milosťou.“ (Ján 1:16).
Ľudským dôsledkom slobodnej Božej milosti je viera. Ak ospravedlnenie aj posvätenie sú dielami milosti, je prirodzené, že obidva sú dané skrze vieru.
