Máme vyznávať hriechy farárovi?

Dnešná otázka našej poslucháčky znie: „Pastor John, text v liste Jakuba 5:16 ma mätie. Píše sa tam: „Vyznávajte si navzájom svoje hriechy.“ Hovorí sa tam, že máme vyznávať svoje hriechy kňazovi , ako to robia katolíci? Môžete mi, prosím, vysvetliť, čo to znamená?"

Nemyslím si, že tradícia rímskokatolíckej cirkvi povyšovať kňaza na jediného vhodného spovedníka má pôvod v tomto v tomto texte. Nemyslím si, že tento text je miestom, kde by sa dali nájsť korene spovedania. Dokonca si vôbec nemyslím, že v Novom zákone je miesto, kam by sme mohli získať takúto informáciu. To, čo tento text robí, je, že nás vyzýva k niečomu oveľa nadväznejšiemu vo vzťahu k starším v cirkvi. Možno by bolo užitočné prečítať si ho, aby sme videli súvislosti.

Zavolajte si starších cirkvi.

Apoštol Jakub píše vo svojom liste:
Je niekto medzi vami chorý? Nech si zavolá starších cirkvi a nech sa nad ním modlia, keď ho v Pánovom mene pomažú olejom. A modlitba viery zachráni chorého a Pán ho pozdvihne. A ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste boli uzdravení. Veľa zmôže účinná modlitba spravodlivého.
(Jakub 5, 14-16)

Takže prvá vec, ktorú tu vidíme, je zdôraznenie úlohy starších, nie kňaza: „Zavolajte si starších.“ Nový zákon vždy myslí na skupinu starších. V Novej zmluve nie je žiadna cirkev, o ktorej by sme vedeli, že mala iba jedného staršieho. Pre pastierov novozákonnej cirkvi sa nikdy nepoužívalo slovo kňaz. V texte sa ďalej hovorí: Zavolajte si dvoch, troch, štyroch - podľa toho, koľkých starších chcete, alebo koľkých cirkev má. Zavolajte si starších a požiadajte ich, aby sa za vás modlili.

Ale je tu jedna zaujímavá vec. Po tom, čo Jakub opisuje túto udalosť so staršími a ich modlitbu viery a to, čo sa tam stane, akoby vyvodil záver v 16. verši. A zdá sa, že prechádza od tejto konkrétnej situácie k niečomu všeobecnejšiemu. Hovorí: „Preto si navzájom vyznávajte svoje hriechy.“ Takže sa tam odohráva jedna principiálna vec, ktorá sa týka spôsobu, akým sa v tejto situácii hovorí o našich hriechoch. Uzdravenie nášho tela nadväzuje na vyznávanie si a následné odpustenie našich hriechov.
Naše modlitby majú pred Bohom účinok, len ak ich Bohu prednášame ako ospravedlnení od hriechov, ako ospravedlnení hriešnici.

Každý svätý je spovedník

Ďalší princíp, ktorý sa v texte spomína je : „Vyznávajte si navzájom svoje hriechy a modlite sa jeden za druhého“. Nevidím, že by tento text smeroval ku jednému kňazovi a spovedníkovi. Vidíme, že tento princíp sa rozširuje na Kristovo telo: „Vyznávajte si navzájom svoje hriechy, aby ste boli uzdravení“. A tak sa pýtam: Prečo by to tak malo byť? Prečo by vzájomné vyznávanie - napríklad v malej skupine, alebo povedzme, že máte priateľa, s ktorým sa stretávate pri raňajkách a viete, že zápasíte s nejakým problémom hnevu, pýchy alebo žiadostivosti, a jednoducho mu vyložíte svoje srdce, a zdôveríte sa mu, ako ste včera zápasili s hriechom. Prečo by to nemohlo pomôcť vášmu uzdraveniu a vyslobodeniu?

Myslím si, že v Žalmoch je krásny príklad - a je to príklad z mojej vlastnej skúsenosti , keď Dávid povedal v Žalme 32, 1-3:
Blahoslavený, komu je priestupok odpustený a hriech prikrytý.
2 Blahoslavený človek, ktorému Hospodin nepočíta vinu a v ktorého duchu niet podvodu. 3 Kým som mlčal, chradli moje kosti a celý deň som nariekal.

Taký je teda stav srdca, ktoré nevyznáva svoje hriechy- srdca, ktoré je uzavreté do seba, ktoré nikdy nikomu nepovie, s čím bojuje, ktoré sa len skrýva.

A potom hovorí:
Veď dňom i nocou doliehala na mňa tvoja ruka. Moja životná sila vysychala ako v letnej páľave. Vyznal som ti svoj hriech a nezatajil svoju vinu. Povedal som: „Vyznám Hospodinovi svoje priestupky.“ Ty si potom odpustil vinu môjho hriechu. (Ž 32, 4-5).

Sústredné kruhy vyznania

Je tu teda následnosť toho, že keď zhrešíš a dusíš to v sebe, vyschnú ti kosti. A potom keď to vypustíš zo seba, vyznáš to - v tomto prípade Bohu, ale v princípe to môže byť nielen Boh ale aj človek, proti ktorému si zhrešil, alebo to povieš iným, ktorí by ti tvoje bremeno hriechu mohli pomôcť niesť, tak to môže byť uzdravujúce.

Povedal by som, že to nemusíte robiť pred celou cirkvou. Jednou zo zásad by malo byť vyznať svoj hriech človeku, ktorého sa to týka a tým to môže skončiť. Ak ide o niečo, čo riešite všeobecnejšie, môžete sa o to podeliť so svojou malou skupinou alebo s dôverníkom, ktorého máte. Myslím si, že každý by mal mať, podobne ako Ježiš, milovaného učeníka, Petra, Jakuba a Jána, dvanástich a sedemdesiatich.

Inými slovami, existuje niekoľko okruhov dôvernosti, v ktorých žijeme, a o niektoré veci sa budeme deliť s jedným človekom a o niektoré veci s niekoľkými ľuďmi, ako s Petrom, Jakubom a Jánom a o niektoré veci s Dvanástimi a tak ďalej. Prosme Boha, aby nám ukázal správnu cestu. Sú chvíle, keď sa otvorene spovedáme všetkým, a sú chvíle, keď sme veľmi opatrní, aby sme svojím vyznaním nikoho nezranili, aby sme boli diskrétnejší a spovedali sa iba tým, ktorí sú nám veľmi blízki.

Takže moja odpoveď na otázku je nie. Tento text nedáva oprávnenie považovať farára alebo kňaza za jediného kvalifikovaného na vyznávanie svojich hriechov, alebo jediného, s kým sa môžeme zdieľať so svojou spoveďou.