Modlitby pred jedlom

Dnešná otázka od nášho poslucháča znie. Mali by sme sa pred jedlom modliť? Prečo áno, alebo prečo nie?

Táto otázka ohľadom modlenia sa pred jedlom môže vychádzať z dvoch rôznych názorov. Môže pochádzať od novoobráteného neveriaceho človeka, ktorý nikdy v živote nevidel nikoho modliť sa pred jedlom. Potom to zrazu prvýkrát vidí robiť na návšteve u kresťana a čuduje sa, čo to má znamenať. Takže táto otázka môže byť úplne vhodná a nevinná, pretože prichádza od niekoho, kto chce svoj život uviesť do súladu s biblickým spôsobom.

Mám však pocit, že táto otázka môže pochádzať od mladého človeka, ktorý možno vyrastal v domácnosti, kde každému jedlu predchádzala modlitba, a pritom mu to nepripadalo až také potrebné. Preto má problém s tým, aby sa to stalo povinnou súčasťou jeho života, a pýta sa, či to musíme robiť.

Dovoľte mi teda povedať niekoľko vecí k týmto dvom možnostiam pôvodu otázky. Myslím si, že pravdepodobnejší je druhý pôvod tejto otázky. Môj prvý postreh je, že otázka môže odhaľovať nedobrý pohľad na akúsi povinnosť modlitby pred jedlom..

Edward John Carnell - ktorý napísal knihu Kresťanský záväzok, jednu z mojich obľúbených kníh, ktorá už nie je v tlači - v tej knihe píše toto: „Predpokladajme, že sa manžel spýta svojej ženy, či ju musí pobozkať na dobrú noc. Jej odpoveď znie: „Musíš, ale nie takýmto spôsobom.“ Keď som to čítal pred tridsiatimi alebo štyridsiatimi rokmi, povedal som si: „Páni, to je poučná veta.“ Áno, musíš ma pobozkať na dobrú noc, ale nie, nie, takýmto spôsobom to musíš.

A moje tvrdenie, pokiaľ ide o modlitbu pred jedlom, znie podobne: Mali by sme sa modliť, ale nie s takýmito pohnútkami. Keď hovoríte musím, čo to znamená? Čo máte na mysli ? Existujú morálne, duchovne vhodné veci, ktoré treba robiť, a ich povinnosť nevyplýva zo zákona, ale z lásky a vďačnosti.

V Prvom Jánovom liste 5,3 sa hovorí: „Lebo toto je láska k Bohu, aby sme zachovávali jeho prikázania. A jeho prikázania nie sú zaťažujúce.“ Inými slovami, áno, mali by sme zachovávať prikázania, ale nie takýmto spôsobom. Áno, mali by sme sa modliť, ale nie z donútenia. Malo by to byť pre nás príjemné ako prejav vďačnosti za niečo, čo dostávame.

Naším cieľom je vypestovať si srdce, ktoré pociťuje vďačnosť ako povinnosť. Je to ako keby sme povedali: „Musíš si vychutnať svoj zmrzlinový pohár.“ No dobre, skúsim to. Inými slovami, ak zjete zmrzlinový pohár, pretože musíte - nemusíte ho zjesť vôbec. Ale mali by ste ho zjesť lebo je dobrý To je dôvod číslo jeden. Takáto otázka môže odhaliť nezdravý pohľad na povinnosť niečo musieť urobiť.

A tu je druhý pohľad. Obávam sa, že ho dnes veľa ľudí nedomýšľa. Zvyky tela formujú zvyky duše, a naopak. Veľa ľudí si myslí, že je duchovne a životne dôležité, ak návyky duše spontánne vyvolávajú potreby tela. A to je správne. Je to tak. Je to životodarné. Je v tom aj pocit slobody.

Ale v skutočnom svete, v ktorom žijeme, to funguje aj opačne. Ale veľa ľudí o tom tak neuvažuje. Zvyky tela, ako je modlitba pri jedle – by mali byť živené spontánnou radosťou duše ako prejavu vďačnosti voči Bohu a z jeho dobroty voči nám. Niekedy je to iba vďačnosť na päťdesiat percent, niekedy na desať percent a niekedy to robíme len tak, zo zvyku - aby sme mali dobrý pocit vďačnosti kvôli duši, kvôli spontánnosti, kvôli radosti.

Je to, ako keď ráno pobozkáte manželku na rozlúčku a objímete každé dieťa. Mali by ste to robiť? A ak niekto povie: „No, mal by som to robiť vtedy, keď mám na to chuť, aby to bolo nefalšované.“ Ale ja si myslím si, že to takto nefunguje.

Ak poviem, že budem bozkávať a objímať svojich najdrahších len vtedy, keď sa budem cítiť obzvlášť srdečne a šťastne, zničím zvyk, ktorý má hodnotu nielen vyjadriť náklonnosť, ale aj dať mi návod, keď šťastím nežiarim , aby som pokračoval v prejavovaní náklonnosti , keď sa vďačnosť vráti. To znamená, že tento zvyk vo mne zostane preto, aby vo mne pestoval vďačnosť a náklonnosť aj vtedy, keď to necítim.

Preto si myslím, že v rodinnom živote- a na rodinný život sa pripravujeme aj keď sme ešte slobodní by sme mali pestovať vonkajšie prejavy lásky, na ktorých záleží, aj keď naše city stúpajú a klesajú. Rovnako nepotrebujeme dodržiavať zvyky tela pri jedle len vtedy, keď to tak cítime. Potrebujeme to robiť aj vtedy, keď sme unavení a necítime sa vďační, aby vtedy keď budeme vďační, sme to mohli prejaviť úprimnejšie.

Dobre načasované vďakyvzdanie

A tretí pohľad na danú tému je tento: Ďakovná modlitba pri jedle je úžasná, dobre načasovaná príležitosť poslúchnuť príkaz k ďakovaniu. Biblia v liste Efezanom 5,20 hovorí: ,,vždy a za všetko ďakujte Bohu Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista“. Aký je lepší čas na uplatňovanie poslušnosti tomuto biblickému nariadeniu v našom živote ak nie práve vo chvíli, keď nám Boh dáva niečo, čo bytostne potrebujeme pre svoj život?

Je to tiež jeden z najzreteľnejších spôsobov, ako naučiť naše deti uvedomovať si dôležitú pravdu o tom, odkiaľ všetko pochádza. Deti, najmä malé deti, nečítajú vaše myšlienky. Čítajú vaše skutky , vašu vernosť, vašu oddanosť, vašu stálosť Božím nariadeniam. Je to nádherný čas na to, aby sme ich učili jednoduché modlitby o tom, ako byť Bohu vďačný.

A myslím, že posledná vec, ktorú by som povedal nášmu poslucháčovi je, aby sa zamyslel, prečo by to nemal robiť? Aké by boli nové, presvedčivé, moderné argumenty proti tradícii, ktorá trvá už niekoľko tisícročí a praktizujú ju všetci kresťania v každej kultúre na tejto planéte?

Aké by boli nové argumenty, ktoré dnes ľudia hľadajú, aby nemuseli byť poslušní božím nariadeniam a odporúčaniam. My si dnes myslíme, že my už nie sme staromódni, máme na to lepší pohľad, ako pred dve tisíc rokmi. Je to teda nielen božie nariadenie byť vďačný za dary, ktoré nám Boh dáva, ale aj krásna kresťanská tradícia. Tak prečo by sme to nemali robiť?