Nezapochyboval v neviere o Božom prisľúbení, ale naopak, stal sa silným vo viere a tak vzdal slávu Bohu. Bol pevne presvedčený, že ten, ktorý dal sľub, môže ho aj splniť. (Rim.4:20-21)
Pavol má na mysli zvláštny dôvod, prečo vierou oslavujeme budúcu Božiu milosť. Jednoducho povedané, dôvod je ten, že viera, ktorá oslavuje Boha je dôverou v Božiu moc a múdrosť, ktorá dokáže splniť všetky jeho sľuby. Pavol ilustruje túto vieru Abrahámovou odpoveďou na Boží prísľub: že bude otcom mnohých národov, hoci bol starý a jeho žena bola neplodná (Rim.4:18). „Proti nádeji v nádeji uveril...“, to znamená, že napriek všetkým ľudským dôkazom o opaku mal vieru v budúcu milosť Božieho prisľúbenia.
Neochaboval vo viere, keď považoval svoje staré telo za slabé, (mal asi sto rokov), alebo Sárino lono považoval za neplodné. Neprestal veriť v splnenie Božích zasľúbení, ale zosilnel vo viere, keď vzdával slávu Bohu, pričom bol úplne presvedčený, že Boh je schopný urobiť to, čo sľúbil (Rim.4: 19–21). Abrahámova viera bola vierou v Boží prísľub, že sa stane otcom mnohých národov. Touto vierou oslavoval Boha, pretože upozorňovala na všemohúce a nadprirodzené Božie zdroje, ktoré sú potrebné pre naplnenie týchto prísľubov.
Abrahám bol príliš starý na to, aby mal deti, a Sára bola neplodná. A nielen to: Ako sa dá urobiť z jedného, alebo dvoch synov „veľa národov“, o ktorých Boh povedal, že Abrahám bude ich otcom? Všetko to sa zdalo úplne nemožné. Preto Abrahám svojou vierou oslavoval Boha a mal istotu, že môže a urobí to, čo je ľudsky nemožné. Toto je viera, ku ktorej sme povolaní - že Boh pre nás urobí to, čo by sme my sami pre seba nikdy nemohli urobiť.
