Veď ste spasení milosťou skrze vieru. A to nie je z vás, je to Boží dar. Nie zo skutkov, aby sa nikto nevystatoval. (Efez.2:8-9)
Nový Zákon dáva do súvislosti vieru a milosť, aby zdôraznil, aby sme sa nechválili tým, že sme spasení iba z milosti. Jedným z najznámejších príkladov je text Efezanom 2: 8: „spasení milosťou skrze vieru“. Pre udelenie milosti existuje podmienka. Z milosti, skrze vieru.
Viera je skutkom našej duše, ktorá sa odvracia od vlastnej nedostatočnosti k dostatočnosti Božích zdrojov. Viera sa spolieha na Božie rozhodnutie, ktoré udeľuje milosť nehodným. Čerpá z Božej štedrosti. Viera preto zo svojej podstaty znemožňuje chválenie sa sebou a spolieha sa na milosť. Kamkoľvek sa viera pozrie, vo všetkom vidí milosť. Nemôže sa teda chváliť ničím, iba ak Pánom, darcom milosti.
Takže Pavol, keď povedal, že spasenie je z milosti skrze vieru, hovorí: „A to nie je z vás, je to Boží dar. Nie zo skutkov, aby sa nikto nevystatoval.“(Efez.2: 8–9). Viera sa nemôže chváliť ľudskou dobrotou, schopnosťou alebo múdrosťou, pretože viera sa zameriava na slobodnú, všetko zabezpečujúcu Božiu milosť. Čokoľvek dobrého viera vidí, vidí v tom ovocie milosti. Keď sa vierou pozeráme na našu „múdrosť od Boha, spravodlivosťou a posvätením i vykúpením“, hovorí: „ten, kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi.“ (1. Kor.1: 30–31).
