List Rimanom

PREČO DAL BOH ZÁKON? Rim 3:19-20

Podrobnosti: Kategória: List Rimanom

Milí poslucháči, aj dnes pokračujeme v úvahách nad listom ap. Pavla Rimanom.

V minulých reláciách sme sa zamýšľali nad ľudskou hriešnou prirodzenosťou. Povedali sme si, že väčšina ľudí sa považuje za slušných občanov a len málokto z nich pociťuje nejakú vinu. Hovorili sme o tých, ktorí sa radi odvolávajú na pravidelné chodenie do cirkvi a nezabúdajú pripomínať svoje dobré skutky. Len máloktorý z nich pociťuje naliehavú potrebu ospravedlnenia a väčšina z nich žije v presvedčení, že Boží súd sa týka len zločincov a zlých ľudí. Dnes sa zamyslíme nad tým, kto a ako určuje, či človeka čaká súd a prečo dal Boh ľuďom zákon. Najskôr si, ako vždy, vypočujme východiskový text Písma:

Rimanom 3:19-20 A vieme, že všetko, čo hovorí zákon, vraví tým, ktorí sú pod zákonom, aby boly zapchaté každé ústa, a celý svet aby bol vinný Bohu, 20 pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnené pred ním niktoré telo, lebo skrze zákon je poznanie hriechu.

Apoštol Pavol vysvetľuje, že Boh dal človeku zákon, aby zjavil svoj štandard absolútnej spravodlivosti. Zákon nás usvedčuje o tom, že sme všetci vinní a preto je také dôležité, aby čo najviac ľudí spoznalo dobrú zvesť evanjelia. Potrebujeme si uvedomiť, že sa máme zbaviť vlastnej samospravodlivosti a musíme sa úplne spoľahnúť na spásonosné dielo nášho Pána Ježiša Krista. Väčšina ľudí však zostáva voči svojim hriechom a priestupkom slepá. Pozrime sa na túto otázku podrobnejšie. Povedali sme si, že Boh dal človeku zákon, aby nám zjavil svoj štandard absolútnej spravodlivosti. Keď niekomu poviete, že hreší proti Svätému Bohu, najčastejšie začujete argumentáciu typu: „Boh vie, že sa snažím žiť čo najlepšie a najčestnejšie a snažím sa dodržiavať aj desatoro prikázaní.“ Radoví kresťania sú presvedčení, že Boh im započíta snahu za dobré a aj keby sklamali a zhrešili tisíckrát, Boh je láska a súdny deň ich nečaká. Žijú v presvedčení, že Boh človeka odmení za snahu a zlyhanie nebude trestať. Vychádzajú z toho, že keby od nás Boh vyžadoval dokonalosť, nebol by spasený asi nikto. V Jakubovom liste je však v 2. kapitole vo verši 10 napísané:

Lebo ten, kto by zachoval celý zákon a klesol by v jednom prikázaní, previnil sa proti všetkým. (2:10)

Takáto argumentácia sa nám nemusí páčiť, ale nikde v Písme nenájdeme niečo, čo by mohlo túto nepríjemnú skutočnosť zmeniť. Aby sme pred Bohom obstáli, potrebujeme byť ospravedlnení a to nám nemôže sprostredkovať nikto iný, ako Pán Ježiš Kristus. Pozrime sa najskôr na absolútnu spravodlivosť Božieho zákona:

Celý spravodlivý Boží absolútny štandard je zhrnutý v dvoch prikázaniach :

Matúš 22:37-40 Milovať budeš Pána, svojeho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! 38 To je to veľké a prvé prikázanie. 39 A druhé, tomu podobné je: Milovať budeš svojho blížneho jako samého seba! 40 Na týchto dvoch prikázaniach visí celý zákon i proroci.

Zamyslime sa nad tým, kto z nás môže s istotou povedať, že tieto dve prikázania bezvýhradne dodržiava. Kto z nás môže povedať, že vždy, a za každých okolností miluje Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou, bez prestania a v každom okamihu? To by potom znamenalo, že všetko čo konáme, robíme v súlade s Božou vôľou, pretože opačným postojom by sme ukázali, že nám na láske k Bohu až tak nezáleží. Je Božia sláva najväčšou túžbou a motiváciou nášho myslenia a konania? Je pre nás Božie slovo a Písmo viac, než len povinnosť, aby sme sa nad ním zamýšľali každý deň?

Ak ste neobstáli s prvým prikázaním, pozrime sa ako dopadneme pri bližšom pohľade na druhé prikázanie: „Milovať budeš svojho blížneho ako sám seba.“ Od najútlejšieho detstva používame slovíčko „moje“. V škole sme sa veľmi rýchlo naučili, ako na seba upútať pozornosť a v dospelosti sú nám na prvom mieste iné záľuby. Kto z nás dôsledne uprednostňuje potreby svojich najbližších nad tými svojimi? Správame sa vždy k svojim deťom príkladne? Preukazujeme im lásku a láskavosť aj keď sú neposlušné? Sme v zamestnaní príkladnými zamestnancami? Odovzdávame vždy najlepší výkon akého sme schopní, alebo sa zaoberáme aj s tým, čo s pracovnou náplňou nesúvisí?

Poďme ďalej a pozrime sa na desatoro prikázaní:

Desatoro prikázaní rozvíja prvé dve prikázania. Prieskumy znalostí ľudí odhaľujú skutočnosť, že väčšina tých, ktorí poukazujú na to, že sa riadia „desatorom“ prikázaní, ich nedokážu ani vymenovať. Ako potom môžu desatoro dodržiavať? Desatoro nájdeme v 1.kn.Mojž. 20:2-17 a tiež v 5. kn. Mojž. 5:6-21. Štyri prikázania sa týkajú lásky a nášho vzťahu k Bohu a ostatné vzťahu k blížnym:

(1) Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.

(2) Neurobíš si Boha spodobením ničoho, čo je hore na nebi, ani tých, kroté sú na zemi alebo vo vodách pod zemou.

(3) Nevezmeš mena Hospodina, svojho Boha, nadarmo, …

(4) Dbaj na deň odpočinku, aby ti bol svätý, ako ti prikázal Hospodin, tvoj Boh.

Medzi veriacimi prebieha neustála debata o tom, či sú novozákonní kresťania viazaní „desatorom“ prikázaní, obzvlášť v oblasti dodržiavania „sabatu“ - siedmeho dňa, t. j. dňa odpočinku. Je zaujímavé, že práve prikázanie o dodržiavaní dňa odpočinku v Novej zmluve už nenájdeme. Môže sa zdať, že deň odpočinku sa nás už netýka. Alebo kto z nás môže povedať, že nikdy nedal prednosť iným bohom alebo neslúžil modlám? Skutočne ste nikdy neupreli Bohu jeho vlastnícke práva na váš život? Nikdy ste Boha neodsunuli na vedľajšiu koľaj, aby ste budovali svoju kariéru, venovali sa svojím koníčkom, mali čas na šport a rekreáciu? Nikdy ste nevzali Božie meno nadarmo?

Prejdime k ďalším šiestim prikázaniam, ktoré sa týkajú lásky a nášho vzťahu k blížnym:

(5) Cti svojho otca i svoju mať, ako ti prikázal Hospodin, tvoj Bôh

(6) Nezabiješ!

(7) Nezosmilníš!

(8) Neukradneš.

(9) Nepovieš na svojho blížneho falošného svedectva!

(10) Nepožiadaš ženu svojho blížneho

Kto z nás vo svojom detstve a mladosti vždy ctil svojich rodičov? Prikázanie nezabiješ a nezosmilníš si necháme na neskôr. Ako je to s 8. a 9. prikázaním? Nikdy ste si neprivlastnili niečo, čo vám nepatrilo? Nikdy ste neoklamali, alebo len niečo nezatajili? Hovoríte vždy pravdu, aj keby vás to malo poškodiť? Môžete namietať: „Som kresťan a preto sa snažím žiť podľa učenia Pána Ježiša Krista a jeho kázania na hore.“ Je to ale skutočne tak?

Reč na Hore ukazuje, že Boh nás nesúdi podľa toho ako dodržujeme prikázania „desatora“, ale na úrovni srdca. Ako som sa pred chvíľou zmienil, Ježiš vydal prikázanie „nezabiješ“. Zatiaľ čo si väčšina farizejov gratulovali, že nikdy nikoho nezabili, (podobne ako väčšina „dobrých hriešnikov“ nikoho nezabila), Ježiš v kázni na vrchu každému ukázal: „že už aj ten, kto sa hnevá na svojho brata, bude vydaný súdu; kto ponižuje svojho brata, bude vydaný rade; kto svojho brata zatracuje, prepadne Ohnivému peklu.“ (Mat 5:22) Je medzi nami niekto, kto sa nikdy nerozhneval na niekoho z blížnych?

Rovnaký postoj Pán Ježiš zaujal voči cudzoložstvu:

Matúš 5: 27 a 28 27 Počuli ste, že bolo povedané: Nezcudzoložíš. 28 Ale ja vám hovorím, že každý, kto by pozrel na ženu s myšlienkou požiadať ju, už aj zcudzoložil s ňou vo svojom srdci.“

A potom prichádza jednoznačné zhrnutie:

Matúš 5.48 „Vy tedy buďte dokonalí, jako váš Otec, ktorý je v nebesiach, je dokonalý.“

Keby sme to zhrnuli: „Kto z nás teda môže povedať, že sa riadi učením Ježiša Krista podľa jeho kázania na hore?“ Odpoveď nechám na každého z vás.

Prejdime na tzv. Zlaté pravidlo, ktoré je súčasťou reči Pána Ježiša na vrchu a na ktoré sa často odvolávajú aj neveriaci ľudia:

Matúš 7: 12 „… čokoľvek by ste chceli, aby vám ľudia činili, to aj vy im čiňte. Lebo to je zákon aj proroci.“

Väčšina ľudí uznáva, že je to vznešená myšlienka a užitočné pravidlo, ale kto môže povedať, že ho bez výhrady napĺňa? Ak poviete - ja áno, porušili ste ďalšie prikázanie o krivom svedectve. Prikrášľovania, polopravdy a prekrúcanie pravdy sa aj tak stávajú z hľadiska plnosti klamstvom.

Boží zákon usvedčuje každého z nás z morálnych previnení. Apoštol Pavol hovorí:

Rimanom 3: 19-22 „ … aby boly zapchaté každé ústa, a celý svet aby bol vinný Bohu, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnené pred ním niktoré telo, lebo skrze zákon pochádzá poznanie hriechu. 21 No, teraz je zjavená spravedlivosť Božia bez zákona, osvedčovaná zákonom i prorokmi, 22 avšak spravedlivosť to Božia skrze vieru Ježiša Krista cieľom všetkých a na všetkých veriacich. (Rim. 3:19-22)

Aby mohla byť zjavená Božia spravodlivosť bez zákona, Pavol zdôrazňuje tri dôležité skutočnosti:

A. Zákon umlčí každé ústa. Na rozdiel od svetských súdov a spravodlivosti, každý hriešnik stojí pred svätým Bohom, Stvoriteľom neba a Zeme osobne. Ten, kto tvrdí, že Boh nie je, bude vyvedený z omylu. Ten, kto hovorí, že dobrý Boh by nikdy nepripustil zlo a utrpenie, ktoré ľudstvo sprevádza, bude umlčaný. Kto naznačuje, že by mal Boh riadiť svet trochu inak, asi tak ako si to predstavuje on, bude stáť pred svätým Bohom ako hlupák. Na svoju obranu nebude mať vôbec nič! Pred Božou slávou a pred Božím trónom bude každý odhalený a každé ústa zmĺknu v nemom úžase.

B. Zákon každého pred Bohom usvedčí. Byť z niečoho usvedčený je legálna terminológia. Nejde o to, či sme usvedčení pred svetským ľudským súdom, ale pred Bohom samotným! On pozná každú našu myšlienku:

Židom 4:13 „ A nieto stvorenia, ktoré by bolo neviditeľné pred ním, ale všetko je nahé a odkryté očiam toho, s ktorým máme do činenia.“

Ukázali sme si dnes, že všetci sme porušili Boží svätý zákon nekonečne veľa krát! Ako teda môže niekto dúfať, že žiadne obvinenia voči previnilcom nebudú vznesené?

C. Dodržiavanie zákona nie je cestou k ospravedlneniu. Spomínate si na Pavlove slová, keď hovoril na tému poslušnosti a dodržiavania zákona? Je napísané:

Rimanom 2: 13 „Lebo nie poslucháči zákona sú spravedliví u Boha, ale činitelia zákona budú ospravedlnení.“

Pavlovi nešlo v prvom rade o ľudskú poslušnosť, ale o Božie milosrdenstvo, ktoré je cestou k ospravedlneniu a spaseniu. Poslušnosť je iba prejavom zmeny života skrze vieru. Nič čo v rámci poslušnosti urobíme nás k Bohu nemôže priblížiť, pretože sme všetci zhrešili. Naša úplná neschopnosť dodržiavať Boží zákon by nás mala viesť k evanjeliu a pokániu. Aj keď sme sa proti Bohu všetci previnili, aj keď sme porušili zákon a prikázania, ktoré nám boli svätým Bohom dané, máme zasľúbenie, že „všetci, ktorí uveria, že Pán Ježiš Kristus svojou smrťou na kríži vydobyl ospravedlnenie, budú mať večný život“. To, že môžeme byť ospravedlnení a spasení skrze Pána Ježiša Krista je tá najväčšia a najlepšia novina.

Na záver dovoľte dve otázky k zamysleniu:

1. Keď vám niekto povie: Je Boh spravodlivý, keď potrestá peklom úprimných a relatívne „dobrých“ ľudí? Ako im odpoviete?

2. Môže byť človek spasený keď verí v Krista ako toho, kto človeku dáva lepší život, ale svoju vinu nikdy nepocítil ani nevyznal? Alebo musí byť najskôr presvedčený o svojej vine a až potom môže veriť Kristovi ako svojmu Spasiteľovi?