John Piper odpovedá

Náš poslucháč sa pýta: Môže znovuzrodený kresťan stratiť spasenie?

Biblická odpoveď na túto otázku je zrejmá: jasné, dôrazné, radostné a slávne „nie“. Znovuzrodený človek, ktorý prešiel zo smrti do života, nemôže byť duchovne mŕtvy, ani sa nemôže vrátiť do stavu pred znovuzrodením. Uvediem niekoľko biblických princípov a vynasnažím sa, aby som sa držal čo najbližšie významu textu, nielen teológie.
Znovuzrodením človek získava život, presnejšie večný život.:
A to je svedectvo, že nám Boh dal večný život a tento život je v jeho Synovi.(1.Ján 5:11)
Nedal nám teda dočasný život. Dal nám večný život a znovuzrodený človek je účastníkom večnosti budúceho veku.

Ďalším významným dôvodom sú slová z listu Rimanom:
A tých, čo predurčil, tých aj povolal, a tých, čo povolal, tých aj ospravedlnil, a ktorých ospravedlnil, tých aj oslávil. (Rim.8:30)

Oslávenie je neoddeliteľnou súčasťou spasenia. Tento verš hovorí, že všetci povolaní (bez toho, aby niekto odpadol) sú ospravedlnení a všetci ospravedlnení (bez toho, aby niekto odpadol) sú oslávení, teda uvedení do slávy.

Z toho plynie jediný záver: Pokiaľ ste povolaní k znovuzrodeniu, nemôžete svoje spasenie stratiť. A dovolím si tvrdiť, že byť povolaný a byť znovuzrodený sú rovnocenné biblické kategórie. Budeme ospravedlnení a budeme oslávení, pretože sme boli povolaní – čo znamená, že sme boli znovuzrodení.

Boli sme povolaní k životu

Spôsob povolania, o ktorom hovorí Pavol v liste Rimanom 8:30, je analógiou Ježišovho povolania mŕtveho Lazara z hrobu:
Lazar, poď von! (Ján 11:43)

Toto povolanie tvorí nový život a dostalo sa ho každému kresťanovi. Kto uveril, stal sa Božím dieťaťom. Božie zvrchované povolanie stvorilo život. A nielen to, s volaním a vyvolením je spojený aj prísľub.

Ukážme si niekoľko príkladov zasľúbenia, ktoré toto spojenie potvrdzujú:
A sám Boh pokoja nech vás celých posvätí a pri príchode nášho Pána Ježiša Krista nech zachová vášho neporušeného ducha... Verný je ten, ktorý vás povoláva – a on to aj urobí. (1.Tes. 5:23-24)

Za uvedeným veršom stojí nasledujúca myšlienka: Pokiaľ ste boli povolaní, Boh je verný. Budete zachovaní až do onoho dňa.

Také isté uistenie vidíme v 1.Korinťanom 1,8-9:

On (Kristus) vás bude upevňovať až do konca, aby ste boli bez úhony v deň nášho Pána Ježiša Krista. Verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána. (1.Kor.1:8-9)

Teraz sa teda môžeme vrátiť späť a odpovedať, prečo sú všetci povolaní ospravedlnení a všetci ospravedlnení posvätení a uvedení do slávy (podľa Rim.8:30) – pretože Boh je verný. Nič nie je automatické.

Zachovanie vyvolených

Mnoho ľudí je presvedčených, že večné zachovanie je niečo ako očkovanie. Myslia si: „Keď som mal 6 rokov, modlil som sa k Bohu a Boh ma zaočkoval do ramena. Preto sa nemôžem nakaziť nemocou zatratenia.“ Tak to ale nie je. Pripomína mi to skôr celoživotnú terapiu s lekárom, ktorý hovorí: „Si môj pacient. Keď budeš venovať pozornosť tomu, čo ti radím, zachovám ťa až do konca.“

Povolanie, ospravedlnenie, zachovanie predurčených až do konca je zabezpečené platnou zmluvou. Jeremiáš 32,40 patrí k mojim najobľúbenejším veršom o vytrvalosti svätých“

Uzavriem s nimi večnú zmluvu, že im neprestanem preukazovať dobro a a vložím im do srdca svoju bázeň, aby sa odo mňa neodvrátili. (Jeremiáš 32:40)

Nová zmluva, ktorú Ježiš potvrdil svojou krvou, je zmluvou o zachovaní. Nejde len o zabezpečenie akýmsi automatickým spôsobom. Ide o zachovanie aktívnym spôsobom. Boh je aktívny v živote každého kresťana. Vytrvalosť vo viere je dôkazom toho, že sme sa stali súčasťou Krista.

Keď sa pýtam ľudí: „Ako vieš, že budeš kresťanom, keď sa ráno zobudíš?“, bývajú touto otázkou trocha zaskočení. Odpovedajú: „Asi preto, že to patrí k životu.“ Nie, to nepatrí automaticky k životu. Keď sa ráno prebudíš, budeš stále kresťan, pretože Boh je verný. Boh vás prebudí a vzbudí vo vás aj vašu vieru.

Verne nás ochráni

Tu sú ďalšie dva verše, ktoré vyzdvihujú Božie vernosť:
Som presvedčený, že ten, čo vo vás začal dobré dielo, ho aj dokončí, až do dňa Krista Ježiša. (Filip.1:6)

Pavel používa takéto slová, pretože Božia vernosť súvisí s jeho povolaním a znovuzrodením. V liste Júdovom je napísané:

Tomu však, ktorý vás môže uchrániť pred pádom a nepoškvrnených postaviť s plesaním pred svoju slávu...(Júda 24)

Na tento verš som kázal, keď som ako 67-ročný ukončil svoju pastoračnú službu. Zostávam ohromený skutočnosťou, že Boh ma ochránil. Ochránil ma, nenechal ma padnúť, aby nebolo znevážené jeho meno, aby nebola zničená cirkev. Nechválim sa sám sebou, neobzerám sa na roky služby ani nechcem ukázať, „aký som dobrý chlapík“. Chválim Boha: „Aké úžasné! Aký úžasný je on! Moje chvály patria tomu, ktorý ma zachoval a on ma uchráni pred pádom až do samého konca.“

Kotva našej istoty

Zostáva nám ešte jedna dôležitá otázka, ktorú často počujem a iste ste si ju kládli aj vy: „Ale ako je to s ľuďmi ktorí boli v cirkvi? Boli diakoni, vykonávali službu starších a vyzerali, ako by boli spasení od študentských rokov. A teraz, o niekoľko rokov neskôr, všetko odhodili. Niektorí z nich v tomto stave aj zomrú. Ako je to s nimi?“

Myslím, že si môžeme pripomenúť dva dôležité verše, o ktorých by sme mali dlhodobo a vážne premýšľať.

Vyšli spomedzi nás, ale neboli z nás. Veď keby boli bývali z nás, boli by zostali s nami, ale malo sa ukázať, že nie všetci sú z nás. (1.Ján 2:19)

Slová „neboli z nás“ v tomto verši vyjadrujú skutočnosť, že neboli znovuzrodení a vštepení do Krista. Vypadali, ako by boli znovuzrodení, vyslovili niekoľko správnych viet „a okúsili ... moc budúceho veku“ (Žid.6:5). Ale nenarodili sa z Boha.

Navyše 6.kapitola listu Židom býva ľuďom kameňom úrazu, pokiaľ ide o druhy duchovných zážitkov, ktoré človek môže mať a napriek tomu zostane stratený. Myslím že verš Židom 3:14 je najdôležitejším veršom tohto listu:

Veď máme účasť na Kristovi, pravda, len ak si zachováme až do konca také pevné rozhodnutie, aké sme mali na začiatku.

Autor nehovorí: „Pokiaľ sa pevne držíš svojej dôvery, získaš podiel na Kristov.“ Hovorí: „Vieme, že máme podiel na Kristovi – od začiatku nášho života s Kristom, pretože vytrváme až do konca.“ To znamená, že vytrvalosť vo viere je dôkazom toho, že sme sa stali súčasťou Krista.

A keď táto vytrvalosť nevydrží, nikdy sme nemali istotu. Dôležité je uvedomiť si, že istota teda nie je automatická. Ide o istotu zakorenenú v našej dôvere v absolútne zvrchovaného Boha, ktorý dodržuje zmluvu. On dal svojho Syna za hriešnikov, takže keď k nemu vzhliadame, Duch Boží nám dosvedčuje, že sme Božie deti (Rim. 8:16).