Reinkarnácia

Viera a reinkarnácia 4.

Podrobnosti: Kategória: Reinkarnácia

Milí poslucháči. Vítame Vás pri ďašom pokračovaní našich spoločných zamyslení nad pravdami božieho Slova. Dnes pokračujeme štvrtou, poslednou časťou cyklu úvah na tému reinkarnácia a vzkriesenie. Veríme, že vám tieto myšlienky pomôžu v prehĺbení Vašej viery založenej na správnych biblických základoch.

Minule sme si hovorili o tom, kde sú duše spasených mŕtvych počas ich beztelesnej vedomej existencie a čo je to vzkriesenie. Povedali sme si, že vzkriesenie je úplne protichodné prevteleniu. Rozdiel je podmienený v podstate chápania tela jako hmoty), telesnej smrti, súdu a konečného bytia.

Dnes si vysvetlíme tieto rozdiely:

a./ Rozdiel v podstate tela ako hmoty

Hinduistická reinkarnácia považuje hmotu za poklesok, skazu, teda deformáciu duchovnej reality. Keď budú všetky karmické dlhy splatené, všetky duše dosiahnu nirvánu a nebude potreba hmoty. Všeboh už nebude potom musieť zostupovať reinkarnáciou do hmoty, a bude len v duchovnej nehmotnej podstate. Ten, kto tvrdí, že má peklo tu na zemi, stotožňuje sa s hinduistami. Reinkarnisti vidia dokonalý stav v odhmotnení vesmíru, teda v odhmotnení všeboha. V biblickom kresťanstve naopak, Boh zachraňuje človeka. Biblické kresťanstvo učí, že hmota je dobrá:
• Lebo všetko, čo Boh stvoril, je dobré a nemá sa zavrhovať nič, čo sa prijíma so vzdávaním vďaky (1. Timoteovi 4:4)

Šiesty deň Boh stvoril aj človeka, dušu živú v hmotnom a dokonalom tele:
• Boh videl, že všetko, čo urobil, je veľmi dobré. Bol večer a bolo ráno, deň šiesty. (1. Mojžišova 1:31)

Aj meno Adama je odvodené z hebrejského slova prach:

• Aj vytvoril Hospodin Boh človeka, prach zo zeme, a vdýchol mu do nozdier dych života. (1. Mojžišova 2:7)

Bez hmotného tela nie je trojjedinný človek úplný:

• Sám Boh pokoja nech vás celých posvätí a zachová vášho ducha, dušu i telo bez úhony, do príchodu nášho Pána Ježiša Krista. (1. Tesalonickým 5:23)

b) Rozdiel v podstate telesnej smrti

Telesný život je spojenie duše s telom. Telesná smrť je rozpojenie duše s telom. Preto aj Kristus bol len raz obetovaný, aby na seba vzal hriechy. Hinduista Radhakrišnan priznal:
"Medzi kresťanstvom a hinduizmom je podstatný rozdiel. Kým hinduista, akéhokoľvek vyznania verí v reťazec životov, kresťan verí, že človeku je dané raz zomrieť a potom bude súd."

Duša hinduistu sa telesne narodí, je spojená s telom za trest, pretože zhrešila - nevyrovnala úplne svoj dlh v minulom živote. To dáva v reinkarnačnom systéme určitý zmysel, pretože hmota je vraj zlá. Za mzdu utrpenia (analógia odplaty za hriech) si však duša spásu nikdy nemôže kúpiť. Spása je dar.

Mzdou hriechu je smrť, ale darom Božej milosti je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. (Rimanom 6:23)

Kresťan je naopak za svoj hriech potrestaný telesnou smrťou, je s telom rozpojený, aby sa mohol radovať z večného života v novom tele.

c) Rozdiel v podstate súdu

Reinkarnista verí, že každé vtelenie je časť súdu a človek sa raz svojho celého karmického dlhu zbaví.

Biblické kresťanstvo má úplne protichodné poňatie. Spása je dar:
• Sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou vykúpením v Kristovi Ježišovi. (Rimanom 3:24)

• Bohu nech je vzdaná vďaka za jeho nevyspytateľný dar! (2. Korintským 9:15)

Dar môžeme len prijať alebo odmietnuť. Nič viac, nič menej. Ponúkaný dar spásy nemôžeme prijať ani jedným z piatich telesných zmyslov, pretože nemá hmotnú povahu. Prijímame ho vierou, že Darca aj dar sú skutoční.

• Kto v neho verí, nie je odsúdený. Kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho. (Ján 3:18)

Teraz si poviete, "kde je spravodlivosť?" Reinkarnista si predsa svoj dlh splatí, to je spravodlivé! Kresťan sa však zo svojho hriechu jednoducho vyslobodí tým, že prijme Božiu milosť. Na jeho mieste je obvinený nevinný (Pán Ježiš Kristus) a veriaci získa večný život! Veď aj Boh je jasne proti zvaľovaniu viny na druhých. Od Neho vzišiel princíp spravodlivosti:

• Duša, ktorá hreší, tá zomrie; syn nebude pykať za vinu otcovu a otec nebude pykať za neprávosť synovu; spravodlivosť ostane na spravodlivom a svojvôľa zostane na bezbožnom. (Ezechiel 18:20)

Lenže Boh pozná aj iný princíp:

• Nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov. (Ján 15:13)

Ktorý z týchto dvoch princípov mal Kristus nasledovať? Keby sa riadil iba podľa princípu spravodlivosti, nikto, ani jeden človek, by nebol zachránený. Keby sa riadil iba podľa druhého princípu lásky, nielen že by poprel princíp spravodlivosti, ale musel by navyše zachrániť všetkých, aj tých, ktorí si to neželajú.

Niektoré mravné princípy majú väčšiu váhu než druhé. Ušetrenie životov židovských novorodencov v Egypte malo vyššiu mravnú váhu ako počúvať Bohom ustanovenú egyptskú moc, ktorá prikázala usmrcovať novorodencov. Predstavte si, že by sa pod vaším synom prelomil ľad. Povedali by ste mu: "Dobre ti tak, varoval som ťa, nechoď na ľad, tak sa za trest utop, je to iba tvoja vina." Iste, toto správanie by bolo naskrz spravodlivé, pretože neuposlúchnutie a svojvôľa má zostať na bezbožnom, a váš syn si naozaj presadil svoju vôľu. Alebo by ste riskovali svoj život, prípadne ho aj stratili, aby ste neposlušného syna z vody vytiahli? Ktoré rozhodnutie je morálnějšíe? Spravodlivosť,alebo láska?

Naše hriechy však neboli iba zabudnuté, to by Božiu spravodlivosť neuspokojilo. Ježiš Kristus ich na seba vzal, tak, ako by ich sám spáchal a bol plne potrestaný za hriechy celého sveta. Aby Boh plne uspokojil princíp spravodlivosti, tak nám svoju lásku - spásu dáva darom. Je len na nás, či ju prijmeme. Láska sa nedá nikomu vnútiť, pretože základom lásky je slobodná vôľa. Takže, či chceme alebo nie, spravodlivosť dostala plné zadosťučinenie. Boh si zvolil láskyplné sebaobetovanie:
• Jeho ustanovil Boh, aby svojou vlastnou smrťou sa stal zmiernou obeťou pre tých, ktorí veria. Tak preukázal, že bol spravodlivý, keď už skôr trpezlivo odpustil hriechy.(Rimanom 3:25)

• On je zmiernou obeťou za naše hriechy, a nielen za naše, ale za hriechy celého sveta. (1. Ján 2:2)

• V tom je láska, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako obeť zmierenia za naše hriechy. (1. Ján 4:10)

Pokuta, ktorú Ježiš zaplatil, je nazývaná výkupné, zmierenie a ospravedlnenie. Ježiš bol trpiacim služobníkom, ktorý bol potrestaný za každý hriech a za nás sa stal obetným baránkom.

Medzi osobným a zástupným vykúpením je priepastný rozdiel. Osobné vykúpenie je v podstate zákon hinduistickej karmy, ktorý vykonávajú aj niektorí "kresťania". To je to - za dobrotu do neba, a za zlotu do pekla.

1. Osobné vykúpenie predpokladá, že zločinec má na vykúpenie dostatok prostriedkov. Zástupné vykúpenie predpokladá, že zločinec nemôže nikdy svoj priestupok splatiť.

2. V osobnom vykúpení je zúčastnený zločinec, v zástupnom vykúpení je zúčastnený nevinný
3. Osobné vykúpenie vykonáva zločinec, zástupné vykúpenie je prijaté darom.
4. Osobné vykúpenie je nezlučiteľné s milosťou, zástupné vykúpenie je najvyššou formou milosti.

d) Rozdiel v podstate konečného bytia

Takmer všetci reinkarnisti sú univerzalisti, ktorí veria, že všetci ľudia budú spasení. Biblia však učí, že väčšina ľudstva, ktorá prechádza širokou bránou, bude zatratená a len malé stádočko prechádzajúce tesnou bránou bude zachránené. Mnohí môžu tvrdiť, že toto nie je láska, ale sadizmus. Ich námietka však väzí v malom nedorozumení. Univerzalisti a reinkarnisti vidia všetko dianie ako nevyhnutné dielo osudu. Inými slovami, boh robí to, čo robí z nutnosti, pretože mu nezostáva iná možnosť.
Ale teisti a biblickí kresťania veria v Boha so slobodnou vôľou, ktorý robí len to, pre čo sa rozhodne. A pretože je absolútny a nekonečný, je preto tiež meradlom svojbytnej spravodlivosti a podľa Neho sa spravodlivosť meria. Ak takto chápeme slobodnú Božiu vôľu, ktorú podľa Jeho obrazu vlastníme aj my, potom nemôžeme zakladať spásu len na Jeho láske a dobrote.

Božia láska nie je diktovaná Božou povahou, ako je tomu u univerzalistov a reinkarnistov. Božia láska - Jeho láska k nám, je vec Jeho osobného rozhodnutia a Jeho slobodnej vôle. Láska je vždy prejavom slobodnej vôle. Roboti nemôžu milovať. Boh nemusí milovať, Boh sa rozhodol milovať. Všetko, čo robí biblický Boh, robí preto, že chce, nie preto, že musí. Rovnaké je to aj s nami. Žiadna Božia vlastnosť sama o sebe nikoho nespasí - ani láska.

Boh je dobrý, milujúci, ale je aj spravodlivý. A aby uplatnil slobodne svoje vlastnosti, lásku a spravodlivosť, zvolil alternatívu, že Jeho láska je prejavená v Ježišovi Kristovi, ktorý uspokojil Božiu spravodlivosť v potrestaní. Druhá Božia osoba - Ježiš Kristus - zachraňuje hriešnikov, pretože sa ich rozhodol slobodne milovať. V žiadnom prípade nezachraňuje láska ako taká, čo by bola len sentimentálnosť. A po sentimentálne slepej a aickej Božej láske bez slobodného rozhodnutia túžia práve tí, ktorí veria, že to nakoniec pre každého dobre dopadne. Už sme povedali, že keby Boh uplatnil iba lásku, každý by bol spasený. Keby zvolil len spravodlivosť, všetci by skončili v horiacom jazere. Ale láska a spravodlivosť, prejavená v Ježišovi Kristovi, je cesta k večnému životu a spojenie s biblickým Bohom.

Boh si nevybral reinkarnáciu, aby sme si vo svojich životných cykloch splácali svoje hriechy a dlžobné úpisy. Boh náš dlžobný úpis splatil sám a jedinou splátkou! Platbu nám poslal v Ježišovi Kristovi. Je na našej slobodnej vôli, či Krista milujeme ako Spasiteľa a či jeho vykupiteľský šek uložíme na náš nebeský účet. Alebo Jeho vykupiteľský šek odložíme a budeme sa snažiť splácať tie nekonečné dlžné miliardy našimi šestákmi vzorného správania sa.

Uvažujme ďalej. Ak je peklo len Božia vyhrážka, ktorá sa nikdy nevyplní, potom to znamená:
1. Hrozba by mohla byť vykonaná, ale nebude

2. Boh stvoril ľudskú povahu tak, aby všetci boli spasení, a potom hrozba nemusí byť vykonaná.

V prvom bode sa vraj Boh len vyhráža, aby nás strachom motivoval k dobrotivému výkonu. Lenže Boh je absolútny a čo povie, to sa stane. Za falošné reči budeme súdení my, nie On.

Ak platí druhý bod, potom je Ježišova dôveryhodnosť úplne narušená, pretože sám o pekle učil, že je skutočné a hovoril o ľuďoch, ktorí tam už sú. Navyše, prečo by sa vyhrážal, alebo strašil ľudí peklom, keď nakoniec budú všetci spasení? Ďalej, robot bez slobodnej vôle nemá možnosť si zvoliť spásu, alebo zatratenie, a preto nemôže byť strašený. Len ten, kto má slobodnú vôľu zvoliť si dobro alebo zlo sa obáva, aby nezvolil to zlé.

Biblické kresťanstvo a reinkarnačná domnienka nie sú podobné, ale vzájomne sa vylučujúce. Boh nás chce dobre informovať o našich slobodne zvolených alternatívach, ale človek je zodpovedný za konečnú voľbu.

Týmito slovami končíme štvordielny cyklus úvah na tému reinkarnácie a vzkriesenia. Ďakujeme Vám, milí poslucháči, za pozornosť a tešíme sa na vaše zaujímavé názory a reakcie k tejto téme. Vaše pripomienky na naše programy nám naďalej môžete posielať na mailovú adresu Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript., alebo nám pošlite sms správu na číslo 0902 481466. Vopred ďakujeme za Vaše reakcie.