List Rimanom

PÁN OSPRAVEDLŇUJE HRIEŠNIKOV Rimanom 4:1-12

Podrobnosti: Kategória: List Rimanom

Vítame Vás, milí poslucháči, pri ďalšom pokračovaní našich pravidelných zamyslení nad listom ap. Pavla Rimanom.

Minule sme si povedali, že Boh milostivo ospravedlňuje hriešnikov, ktorí sa nechvália svojimi skutkami, ale uverili v Ježiša Krista. Majme na pamäti, že Boh je spravodlivý sudca a nedopúšťa sa justičných omylov. Väčšina obžalovaných je presvedčená o svojej nevine, ale pravdu a rozhodujúce slovo má vždy sudca, nie obžalovaný. Boh sám rozhoduje o tom, koho odsúdi a komu preukáže milosť. Natíska sa otázka, či práve takéto učenie nie je príčinou toho, prečo mnohí pochybujú o Božej spravodlivosti a doktríne kríža, ako aj o zástupnej obeti Ježiša Krista? Prečo Boh ospravedlňuje hriešnikov a neváži si dobré skutky slušných ľudí? Nemali by byť ospravedlnení a odmenení predovšetkým tí, ktorí sa celý život snažia konať dobro?

Otázky, ktoré sa týkajú vyvolenia a ospravedlnenia zostávajú veľkým tajomstvom. Všetci ľudia majú príležitosť dôverovať Božej múdrosti, alebo o nej pochybovať. Ak človeku k spokojnosti stačí ľudské hodnotenie a uznanie, nemá mu Boh čo ponúknuť. Kto však nie je ľahostajný k Božej svätosti a premýšľa o Jeho jedinečnosti a všemohúcnosti, môže vstúpiť na cestu k večnému životu. Len Boh môže zmeniť jeho pohľad nielen na svet a dianie okolo seba, ale aj hodnotenie seba samého. Vypočujme si najskôr východiskový text, ktorý sa týka príkladu viery praotca Abraháma:

Rimanom 4:1-12 Čo tedy povieme o Abrahámovi, o svojom praotcovi, že čo našiel podľa tela? 2 Lebo ak bol Abrahám ospravedlnený zo skutkov, má sa čím chváliť, ale nie u Boha. 3 Lebo veď čo hovorí Písmo? A Abrahám uveril Bohu, a bolo mu to počítané za spravedlivosť. 4 Tomu však, kto robí skutky, nepočíta sa mzda podľa milosti, ale podľa podlžnosti. 5 Ale tomu, kto nerobí skutkov, ale verí na toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, počíta sa jeho viera za spravedlivosť. 6 Ako aj Dávid hovorí o blahoslavenstve človeka, ktorému Bôh počíta spravedlivosť bez skutkov: 7 Blahoslavení, ktorým sú odpustené neprávosti, a ktorých hriechy sú prikryté! 8 Blahoslavený človek, ktorému Pán nepočíta hriechu. 9 Čo tedy, či sa vzťahuje toto blahoslavenstvo iba na obriezku a či aj na neobriezku? Lebo hovoríme, že Abrahámovi sa počítala viera za spravedlivosť. 10 A tak ako sa mu počítala? Či vtedy, keď bol v obriezke, keď bol obrezaný, a či v neobriezke, keď bol ešte neobrezaný? Nie v obriezke, ale v neobriezke, 11 a dostal znamenie obriezky jako pečať spravedlivosti viery, viery v neobriezke, aby bol otcom všetkých veriacich neobriezkou, aby aj im bola pripočítaná spravedlivosť, 12 a aby bol otcom obriezky nie len tým, ktorí sú z obriezky, ale aj tým, ktorí kráčajú v šľapajach viery, viery v neobriezke, našeho otca Abraháma.

Pozrime sa, ako sa prejavovala Abrahámova viera: Abrahám otvorene vyhlasoval svoju vieru vo všemohúceho Boha, večného Pána neba a zeme, spravodlivého sudcu národov a celého ľudstva. Prijímal fakt, že Boh odsudzuje hriech, ale napriek tomu sa u neho za hriešnikov prihováral. Abrahám uctieval Boha, vzýval jeho meno a na tento účel postavil oltár. Jeho monoteizmus kontrastuje s polyteizmom a modlárstvom jeho predkov a okolím v ktorom žil. Abrahámovu vieru vidíme najlepšie na jeho ochote poslúchnuť, kedykoľvek ho Boh zavolal. Abrahám sa vydal na cestu, aj keď nevedel kam ide (Žid 11:8). Odišiel zo svojej krajiny a oddelil sa od svojej rodiny. Vidíme, že život viery znamená milovať a nasledovať Toho, kto vás volá a vedie. Najvyššia skúška Abrahámovej viery nastala, keď ho Pán vyzval, aby obetoval svojho syna Izáka, ktorý bol z ľudského hľadiska jedinou cestou k splneniu Božích sľubov. Vo chvíli, keď mal syna obetovať, Hospodin zadržal jeho ruku a poskytol mu k obeti barana. Vtedy bola zmluva medzi Hospodinom a Abrahámom potvrdená znova. Abrahámova viera spočívala v dôvere, že ak bude treba, Boh je schopný jeho syna vzkriesiť z mŕtvych. Opäť vidíme, že Abrahámovi neboli k dobru pripočítané žiadne jeho skutky, ale len dôvera, s ktorou všetko robil. Aj v novozákonnej dobe bol Abrahám s úctou spomínaný ako praotec izraelského národa a levitského kňazstva, aj samotného Mesiáša. Ján Krstiteľ a apoštol Pavol síce vyvrátili rozšírenú židovskú poveru, že rasový pôvod človeka pochádzajúceho z potomstva Abraháma so sebou prináša Božie požehnanie, napriek tomu jednota Hebrejov, Abrahámových potomkov, bola predobrazom jednoty veriacich v Kristovi.

Z toho čo sme si práve vypočuli vyplývajú dva poznatky:

1. Boh ospravedlnil Abraháma iba za jeho vieru, nie za jeho skutky. Abrahám bol určite zbožný muž, ale ak vstúpi na scénu svätý Boh, všetky ľudské kvality a zásluhy pohasnú. Kto sa môže porovnávať so svojím Stvoriteľom? Môže snáď niekto z nás k Jeho spravodlivosti a majestátu niečo pridať? V Genesis 15:5 čítame:

Hospodin vyviedol Abraháma von a riekol: Nuže pozri hore na nebo a spočítaj hviezdy, ak ich budeš môcť spočítať. A potom mu riekol: Tak bude tvoje semä. 6 A uveril Hospodinovi, a on mu to počítal za spravedlivosť.

V tomto verši ide o prvú zmienku viery a ospravedlnenia. V liste Galatským 3:8-11 je napísané:

Keďže sa v Písme predvída, že Boh na základe viery ospravedlní pohanské národy, dostal už Abraham zasľúbenie: `V tebe budú požehnané všetky národy. '9 A tak ľudia viery dochádzajú požehnanie spolu s veriacim Abrahámom. 10 Tí však, ktorí spoliehajú na skutky zákona, sú pod kliatbou, lebo je napísané: `Prekliaty je každý, kto nezostáva verný všetkému, čo je napísané v zákone, a nerobí to. '11 Je jasné, že nikto nie je pred Bohom ospravedlnený na základe zákona, lebo čítame: `Spravodlivý bude žiť z viery. '

Môžeme sa spýtať, koľko toho Abrahám vedel o Kristovi, ktorý sa narodil až o 2000 rokov neskôr? Ukážeme si, že vedel oveľa viac, než si myslíme. Práve sme počuli, že sám Pán vysvetlil Abrahámovi podstatu evanjelia, keď mu sľúbil, že na základe viery ospravedlní pohanské národy. Aj keď Abrahám ešte nepoznal Ježišovo meno a nemal žiadnu záruku, ako sa toto zasľúbenie naplní, s vierou vzhliadal k Bohu a úplne dôveroval každému jeho zasľúbeniu. Práve to je tá viera, ktorú Boh pripočítal Abrahámovi ako spravodlivosť. Abrahám bol ospravedlnený skrze vieru v zasľúbenie Spasiteľa, ktorého ustanovil Boh, aby sa svojou vlastnou smrťou stal zmiernou obeťou pre tých, ktorí veria (pozrite si Rim 3:25). Všetky dobré skutky veriacich sú dôkazom viery, že skutky milosrdenstva nekonáme len zo súcitu a pre potreby blížnych, ale predovšetkým pre Božiu slávu. Všetko ostatné, mimo Božej slávy, nemá z hľadiska večnosti žiadnu hodnotu. Apoštol Pavol zdôrazňuje, že sa nikto nemá pred Bohom čím chváliť! Z Písma vidíme, že ospravedlnenie a spasenie neprichádza tak, že by sme si ich nejakým spôsobom zaslúžili, ale preto, že sme uverili, čo pre nás Ježiš Kristus vykonal na kríži.

2. Boh ospravedlňuje hriešnikov, ktorí nemajú žiaden podiel na svojom spasení, ale uverili v Pána Ježiša Krista. Ospravedlnenie a spasenie skrze vieru znamená, že dôverujeme "v Toho, ktorý dáva spravodlivosť bezbožnému. Tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť"- tak to čítame v Písme. Spravodlivý Boh prijal Ježišovu obeť na kríži nielen ako vynesenie rozsudku smrti nad našimi hriechmi, ale aj ako spravodlivo vykonaný trest. V okamihu, keď uveríme že Pán Ježiš bol za nás potrestaný, začneme dôverovať aj Otcovi, pretože naše viny a hriechy boli vykúpené životom Božieho Syna, čím nám bola pripočítaná Jeho spravodlivosť.

Z toho plynie, že:

Kto chce byť ospravedlnený, musí dôverovať Bohu. Koho ťažia viny a chce svoje hriechy sám nejakým spôsobom odčiniť, nedôveruje Božej milosti. Aj keby ste sa rozhodli, že ich odčiníte tým, že odídete do misie aby ste pomáhali najchudobnejším a chorým, že rozdáte všetko čo máte a budete žiť v chudobe alebo ústraní, nepochopili ste o čom je Božia milosť a ospravedlnenie.

Ospravedlnený môže byť len hriešnik. Boh ospravedlňuje len hriešnikov. Aj keď bol Abrahám ľudsky povedané dobrý muž a v porovnaní s ostatnými ľuďmi bol príkladom zbožného muža, v prítomnosti Božej dokonalej spravodlivosti potreboval Abrahám rovnaké milosrdenstvo ako obyvatelia Sodomy, za ktorých sa prihováral. Takže ak sa ešte považujete za celkom slušného človeka, nemôžete byť ospravedlnený. Kto chce byť ospravedlnený musí uznať, že je hriešny a zasluhuje si spravodlivý Boží trest.

Ospravedlnený musí veriť, že Boh ospravedlňuje hriešnikov skrze krv Ježiša Krista. Vierou vyznávame, ako sa píše v liste Rimanom 6: 23

"Lebo odplatou za hriech je smrť, ale darom Božím z milosti je večný život v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi.“

Vierou prijímame dar Ježišovej obete, ktorá plne uspokojila Boží hnev:

„Lebo Kristus, keď sme ešte boli slabí, ešte za času zomrel za bezbožných.“ (Rim 5:6)

Vierou dôverujeme, že naším advokátom v súdnej sieni je Ježiš Kristus. Jeho preliata krv nás vykúpila a pozične sme „bezhriešni“ ako náš Vykupiteľ.

Dar Božej milosti znamená, že Ježišova spravodlivosť sa stala naším vlastníctvom. Nie my, ale ON hriešnikov ospravedlňuje, ako je napísané: Toho, ktorý nepoznal hriech, kvôli nám stotožnil s hriechom, aby sme v ňom dosiahli Božej spravodlivosti. (2 K 5:21) Ježišova obeť na kríži za naše hriechy bola dokonalá a konečná. Keby ospravedlnenie záviselo na nás a na tom, čo sme v tomto živote vykonali, nikdy by sme nemohli byť pred Božím súdom vyhlásení za spravodlivých. Pretože sme boli ospravedlnení krvou Ježiša Krista, prebýva v nás Duch Svätý a náš život má novú duchovnú kvalitu.

Na záver dve otázky k zamysleniu:

1. Čo je zlé na presvedčení, že dobrí ľudia si zaslúžia Božiu priazeň a spasenie, zatiaľ čo tí zlí majú byť potrestaní peklom?

2. Prečo musím najskôr vidieť sám seba ako hriešnika a až potom môže nasledovať ospravedlnenie? Nepoškodzuje taký postoj zdravé sebavedomie človeka?