List Rimanom

SPRÁVNA CESTA ALEBO mnoho ciest k Bohu? - Rím 9:30-33

Podrobnosti: Kategória: List Rimanom

Vitajte, milí poslucháči pri ďalšom pokračovaní našich úvah nad listom ap. Pavla Rimanom.

Keby sme si urobili prieskum verejnej mienky na tému „Aká cesta vedie k Bohu?“, najčastejšie by sme počuli odpoveď v zmysle: „mali by sme žiť morálnym a zbožným životom. Alebo: „človek by sa mal usilovať o to, aby pomáhal chudobným a chorým podľa svojich možností“. Alebo: „mojím vodítkom je desatoro; chcem byť slušný a dobrý človek“. Väčšina slušných ľudí by sa zhodla na tom, „že to, čo sa počíta, je snaha konať v živote dobro“. Podobne by odpovedali Budhisti, Hinduisti, Moslimovia a aj tí, ktorí chodia od dverí k dverám, aby sa o svoju vieru podelili aj s vami. Nábožensky orientovaní ľudia odovzdávajú desiatky na bohumilé účely, odchádzajú na dva roky na misie alebo do kláštora, zdržujú sa pitia alkoholu a požívania iných „nečistých a škodlivých“ látok a dodržiavajú určité zásady zdravého životného štýlu. Podobný prístup k Bohu nie je len znakom vyznávačov kresťanstva, ale aj rôznych kultov. Koľko ciest teda vedie k Bohu? Ako vieme, že ideme tou správnou cestou?

Je až tragédiou, že niektorí nábožensky horliví ľudia zasvätia celý svoj život duchovným úkonom a službe, aby sa Bohu zapáčili, ale napriek všetkému úsiliu sa nevyhnú Božiemu súdu. Tam sa nebude hodnotiť to, čo dotyčný pre Boha v živote vykonal, ale to, čo vykonal Boh pre hriešnika. Všetci poznáme príbeh lotra na kríži, ktorý pre svoje spasenie neurobil a ani nemohol urobiť vôbec nič. Spolu s posledným nadýchnutím zvolal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ 43 Ježiš mu odpovedal: „Veru, hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23:42-43) Toto, same o sebe sa môže zdať samospravodlivým a nábožensky horlivým ľuďom nespravodlivé.

Potom sú medzi nami takí, ktorí sa z rôznych dôvodov vydali nesprávnou cestou. Že ich nie je málo vieme z ev. Matúša 7:21-23, kde je napísané:

„Nie každý, kto mi hovorí Pane, Pane ', vojde do nebeského kráľovstva, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca v nebesiach. 22 Mnohí mi povedia v onen deň: Pane, Pane, čo sme v tvojom mene neprorokovali, v tvojom mene Nevyháňali zlých duchov a v tvojom mene neurobili veľa mocných činov? '23 A vtedy ja vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; choďte odo mňa, kto sa dopúšťate neprávosti.'“

Pretože život je krátky, kým večnosť je nekonečná, nie je nič dôležitejšie, ako spoznať jedinú a správnu cestu. A práve tu začína text dnešného zamyslenia:

Rimanom 9:30-33 Čo teda nakoniec povieme? To, že pohanské národy, ktoré sa neusilovali o spravodlivosť, spravodlivosti dosiahli, a to spravodlivosti z viery; 31 Izrael však, ktorý usiloval o spravodlivosť podľa zákona, k cieľu zákona nedospel. 32 Prečo? Pretože nevychádzal z viery, ale zo skutkov. Narazili na kameň úrazu, 33 ako je napísané: `Hľa, kladiem na Sion kameň úrazu a skalu pohoršenia, ale kto v neho verí, nebude zahanbený.

Pavlova otázka je presne a jasne zacielená: „Čo teda nakoniec povieme?“ A to je predelom textu, ktorý stavia do kontrastu spasenie z viery a spasenie zo skutkov. Poukazuje na to, že väčšina Židov odmietla Krista, pretože sa vydali na cestu spasenia cestou dodržiavania zákona. Boli takí horliví, že Kristus nemal v ich zákoníckom systéme miesto. Ich viera a náboženský systém narazili na kameň úrazu a neprekonateľnú prekážku. Apoštol Pavol celú záležitosť uvádza na správnu mieru nasledovnými slovami:

1. Korintským 1:18-31 Slovo o kríži je bláznovstvom tým, ktorí sú na ceste k záhube; nám, ktorí ideme ku spáse, je mocou Božou. 19 Je napísané: `Zahubím múdrosť múdrych a rozumnosť rozumných zavrhnem. '20 Kde sú učenci, kde znalci, kde rečníci tohto veku? Neurobil Boh múdrosť sveta bláznovstvom? 21 Pretože svet svojou múdrosťou nepoznal Boha v jeho múdrom diele, zapáčilo sa Bohu spasiť tých, ktorí veria, bláznovskú zvesť. 22 Židia žiadajú zázračná znamenia, Gréci vyhľadávajú múdrosť, 23 my však ohlasujeme ukrižovaného Krista. Pre Židov je to kameň úrazu, pre ostatných bláznovstvo, 24 ale pre povolaných, ako pre Židov, tak pre Grékov, je Kristus Božou mocou a Božou múdrosťou. 25 Lebo bláznovstvo Božie je múdrejšie ako ľudia a slabosť Božia je silnejšia ako ľudia. 26 Pozrite, bratia, koho si Boh povoláva: Nie je medzi vami veľa múdrych podľa ľudského súdu, ani veľa mocných, ani veľa urodzených; 27 ale čo je svetu bláznovstvom, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je slabé, vyvolil Boh, aby zahanbil silných; 28 neurodzené v očiach sveta a opovrhnuté si Boh vyvolil, áno vyvolil to, čo nie je, aby to, čo jest, obrátil v nič - 29 aby sa tak žiadny človek nemohol vychvaľovať pred Bohom. 30 Vy však ste z Božej moci v Kristovi Ježišovi; on sa nám stal múdrosťou od Boha, spravodlivosťou, posvätením a vykúpením, 31 ako je napísané: `Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi'.

Celá 9. kapitola listu Rimanom je zameraná na Božiu zvrchovanosť v otázkach spasenia. Nikto sa nemôže obhajovať, alebo vyhovárať na to, že nebol vyvolený. Do sveta sa rodíme duchovne mŕtvi a bez Božieho nadprirodzeného zásahu by sme zostali stratení dôsledkom vlastného hriechu neviery. Písmo jednoznačne učí, že spasenie je dôsledkom Božieho milosrdenstva. Prirodzený človek bude vždy dôverovať svojmu úsudku, nie tomu, čo učí Písmo. Je zaujímavé, že práve tí, ktorí odmietajú učenie o Božom vyvolení, milosrdenstve a odpustení, používajú Božiu zvrchovanosť na svoju obranu - za všetko môže Boh, pretože si ma nevyvolil! Nepochopili, že Božia cesta k spaseniu vedie skrze spravodlivosť a vieru v Pána Ježiša Krista.

V našom texte Pavol poukazuje na rozdiel jedinej správnej cesty k Bohu a mnohých nesprávnych ciest, ktoré vedú do záhuby. Najskôr zameriame našu pozornosť na cesty, ktoré k Bohu nevedú.

Ktokoľvek pristupuje k Bohu so svojimi zásluhami, kto pracuje na svojom sebavylepšení, narazí na kameň úrazu. Nie je v jeho silách, aby sa pred Bohom očistil. To neznamená, že život naplnený dobrými skutkami je zbytočný, ale treba vedieť, že takýto život nie je príčinou, ale dôsledkom spasenia. Nerobím dobro preto aby som bol spasený, ale preto, že som spasený. Keby naše spasenie bolo závislé na vlastnej spravodlivosti a skutkoch, kto určí, čo je k spaseniu dostačujúce? Ten, kto prichádza k Bohu s vierou, že nie JA, ale ON - Pán Ježiš Kristus je zárukou spasenia, bol z Božej vôle právoplatne ospravedlnený, aj keď na vykúpenie z otroctva hriechu nemá žiadny podiel.

Skôr, ako sa pozrieme na obidva kontrasty podrobnejšie, musíme povedať, že tým, ktorí vyrastali v kresťanskej rodine, hrozí určité nebezpečenstvo. Byť vychovávaný zbožnými rodičmi je veľkou výsadou. Naučiť sa v mladosti bázni pred Pánom ale nie je zárukou, ale len prevenciou, ako sa vyhnúť zvodom hriechov, ktoré v padlom svete na každého číhajú v najrôznejších podobách. Nebezpečenstvo, ktoré hrozí tým, ktorí vyrastali a žijú v kresťanskom prostredí plynie z toho, že sa spoliehajú viac na svoje dobré vychovanie a cirkevnú tradíciu, ako na Kristovu zástupnú obeť za hriechy. Niektorí z nich pripomínajú postoj brata márnotratného syna, ktorý svojím bratom pohŕdal kvôli tomu, ako sa zachoval voči Otcovi aj celej rodine. Viedlo to k tomu, že sa hneval nielen na brata, ale rozhneval sa aj na svojho otca. Nedokázal sa radovať z toho, že sa stratený brat vrátil a bol otcom radostne privítaný.

Ten, kto sa spolieha na vlastné zásluhy zabúda na to, že bez Krista je každý stratený. (9:31-33) Je úplne prirodzené, že vo vnútri srdca každý túži po tom, aby za svoje zásluhy získal nejaké ocenenie, alebo uznanie. Ale jadrom evanjelia je Božia milosť, nie naše zásluhy. Kto pristupuje k spaseniu s vierou vo vlastnú činorodosť, obchádza Kristove zásluhy na svojom spasení. Ten, kto sa spolieha na svoje zásluhy, nedoceňuje plne Božie milosrdenstvo a svoju zatratenosť. Taký človek by si mal uvedomiť, že všetko dobré, čo mohol na tomto svete vykonať, je Božia zásluha a všetko čo pokazil, je jeho vina. Bez úplného uvedomenia si závislosti na Bohu zostane človek na rozbúrenom mori sám. Kormidlo, ktoré ho má zaviesť do bezpečného prístavu sám neovládne. Snaha pristupovať k Bohu skrze dobré skutky stojí na zlých základoch. Často počujem svedectvo kresťanov, ktorí vďačia za svoj úspech v živote tomu, že sa naučili dôverovať sami sebe. Napríklad mnohé knihy, ktoré sa týkajú kresťanskej výchovy detí, učia rodičov, ako majú svojich potomkov vychovávať k zdravému sebavedomiu a samostatnosti. Zdravá sebadôvera je zaklínadlo našej doby, ktorým sa mylne snažíme riešiť všetky možné problémy. Pokiaľ sa týka evanjelia, práve sebadôvera je najväčšou prekážkou cesty k viere v Božiu zvrchovanosť. Skúste nájsť v Písme niečo, čo by naznačovalo, že by sa človek mal naučiť sebadôvere? Práve naopak. Písmo nám bez prestania pripomína, že z vlastných síl pre svoje spasenie nedokážeme urobiť vôbec nič. Nie je napísané, že namiesto pestovania sebadôvery máme podriadiť svoj život do úplnej závislosti na Bohu? Pán Ježiš povedal zástupom a svojim učeníkom nasledujúce sková:

(Marek 8:34) „Kto chce ísť so mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ .

Sebadôvera a sebazaprenie sú od seba vzdialené ako deň a noc. Ten, kto pristupuje k Bohu v sebadôvere vo vlastné schopnosti, dobré skutky a morálku, zostáva úplne slepý k vlastnej hriešnosti. Netuší, že svoj plný potenciál a schopnosti môže rozvinúť len skrze znovuzrodenie a posvätenie. Biblia prirodzeného človeka opisuje nasledovne:

(Iz 64:3-3) 3 Od vekov nebolo počuť ani slýchať, ani oko nevidelo, žeby iný boh okrem teba urobil niečo pre toho, kto v neho dúfa. 4 Ty stretáš toho, čo s radosťou koná spravodlivosť a na tvojich cestách spomína na teba. Hľa, ty si sa hneval a my sme hrešili, no na odvekých cestách môžeme byť spasení. 5 Všetci sme boli ako nečistí, všetky naše spravodlivé skutky boli ako poškvrnené rúcho, všetci sme zvädli ako lístie, naše viny nás odnášali ako vietor. 6 Nikto nevzýva tvoje meno, neprebúdza sa, aby sa pripútal k tebe, lebo si pred nami skryl svoju tvár a nechal si nás v moci našich vín.

lný preklad je ešte presnejší : „poškvrnené rúcho “ prekladá ako „rúcho ohavnosti“(6). Naše rúcho môže byť obrazne povedané vypraté iba v krvi Baránkovej! Inak pred svätého Boha nemôže nikto pristúpiť.

Milí naši poslucháči, týmito slovami sa dnes s Vami lúčime, ďakujeme za pozornosť a modlíme sa, aby Vám aj toto zamyslenie prinieslo úžitok a požehnanie na ceste k večnosti.

Na záver dovoľte ešte dve otázky na zamyslenie:

1. Môžeme biblicky nejako ospravedlniť tzv. „zdravú sebadôveru“ a pýchu za naše dobre vykonané dielo?

2. S kým je ťažšie hovoriť o evanjeliu a o spasení? S tým, kto je ľudsky povedané slušný, možno aj nábožensky založený človek, alebo s tým, kto sa považuje za veľkého hriešnika? Ako najlepšie pristúpiť k tak rozdielnym ľuďom?