List Rimanom

JE BOH NESPRAVODLIVÝ? - Rim 9:14-18

Vitajte, milí poslucháči, pri ďalšom pokračovaní našich pravidelných zamyslení nad Božím slovom.

Minule sme si spolu s apoštolom Pavlom položili otázku, či môže Božie slovo sklamať? Zamýšľali sme sa aj nad tým, prečo sa máme ochotne a radostne podrobovať Božej vôli. Z Písma poznávame nielen to, kto Boh je, ale aj kým je pre nás osobne. Čím viac a lepšie spoznávame Jeho jednotlivé atribúty a kvality, tým väčšiu radosť by sme mali prežívať. Preto skúmajte svoje srdcia, či sa radujete z toho, ako prijímate odhalenie a poznanie ľuďmi neskreslenej Božej podstaty. Prijímate ju so škrípaním zubov? Alebo si nepríjemné pravdy prispôsobujete podľa svojho vkusu? Veríte, že jedine On je úplne dokonalý Stvoriteľ a Vládca celého vesmíru? O tom všetkom je deviata kapitola listu Rimanom. Tá neobsahuje názory a mienky apoštola Pavla, ktoré môžeme alebo nemusíme akceptovať; ale verše, ktorými sa budeme zaoberať sa týkajú Božích slov a rád, ktoré nám Boh skrze apoštola Pavla oznamuje. Z predchádzajúceho zamyslenia vieme, že naše spasenie nemôže nič a nikto ohroziť, pretože sme sa stali súčasťou Božej rodiny a jeho zámeru, a to nie vďaka nášmu rozhodnutiu, ale rozhodnutím Stvoriteľa neba a zeme, ktorý nám otvoril cestu spasenia skrze svojho Syna, ktorý bol za nás zástupne potrestaný na kríži. Apoštol Pavol vedel, že všetkým sa táto skutočnosť nemusí páčiť. Len zatvrdnutosť ľudských sŕdc môže reagovať na Božiu vôľu slovami: "Ale to predsa nie je spravodlivé". A práve toto je otázka dnešného zamyslenia – Je Boh naozaj spravodlivý, alebo nie?

Najskôr si ale, ako vždy, vypočujme sprievodné verše:

Rimanom 9:14-18 Čo teda povieme? Je Boh nespravodlivý? Absolútne nie! 15 Mojžišovi povedal: `Zmilujem sa, nad kým sa zmilujem, a zľutujem sa, nad kým sa zľutujem. '16 Tak tedy nie je to vecou toho, kto chce, ani toho, kto sa namáha, ale na Bohu, ktorý sa zmilováva. 17 Písmo predsa hovorí faraónovi: `Vyzdvihol som ťa, aby som na tebe ukázal svoju moc a aby sa moje meno hlásalo po celej zemi. '18 Teda zmilováva sa, nad kým chce, a koho chce, toho zatvrdzuje.

Kedykoľvek otvoríme otázku Božej spravodlivosti, predpokladáme, že máme právo vyjadriť svoj názor a nespokojnosť, keď sa nám zdá, že naše práva a práva iných sú nejako poškodené. Pretože každý z nás, bez výnimky, sa voči Bohu, svojmu Stvoriteľovi a Jeho svätému štandardu neraz previnil, nemáme žiadne právo Boha viniť z nespravodlivosti. Keby šlo len o Jeho spravodlivosť a naše "zásluhy", boli by sme všetci zavrhnutí a odsúdení. Z toho plynie, že ten, kto nemá žiadne práva, nemôže sa domáhať spravodlivosti. Mierou spravodlivosti je totiž Boh Stvoriteľ, nie stvorený človek.

Ježiš túto skutočnosť ilustroval a vysvetlil na podobenstve hospodára, ktorý vyšiel najať robotníkov na vinicu a každému z nich prisľúbil denár za ich prácu. Je pravda, že tých prvých najal ráno, druhých dopoludnia, ďalších na poludnie a potom aj popoludní. Tých posledných najal až podvečer. Všetci vieme ako Hospodárov dohovor s každým jednotlivcom skončil:

Matúš 20:8-16 Keď bol večer, povedal pán vinice svojmu správcovi: `Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, a to od posledných k prvým! '9 Tak prišli tí, ktorí pracovali od piatich popoludní, a každý dostal denár. 10 Keď prišli tí prví, mali za to, že dostanú viac ale aj oni dostali po denár. 11 Vzali ho a šomrali na hospodára: 12 `Títo poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si im dal rovnako ako nám, ktorí sme znášali bremeno dňa a vedro! '13 On však odpovedal jednému z nich:` Priateľu, nekrivdím ti! Nezjednal si so mnou denár za deň? 14 Vezmi si, čo ti patrí a choď! Ja chcem tomu poslednému dať ako tebe; 15 nemôžem si so svojím majetkom robiť, čo chcem? Alebo snáď tvoje oko závidí, že som dobrý? '16 Tak budú poslední prvými a prví poslednými."

Hospodár by bol nespravodlivý, keby nedal prvej skupine to, čo im na začiatku sľúbil. Obidve strany súhlasili, že im bude vyplatený denár. Tým, ktorí prišli na vinicu poslední, prejavil Hospodár láskavosť a štedrosť. Nič viac a nič menej. Hospodár dodržal svoje slovo, spravodlivosť nebola nijako porušená, ale hriešny človek bezdôvodne pojal Božie dobrotu a milosrdenstvo ako nespravodlivosť. Aké z toho plynie poučenie? Jednoznačne takéto:

Spravodlivý a zvrchovaný Boh má právo preukázať milosrdenstvo komu chce. (9 15-16) Z Písma vieme, že milosrdenstvo a prejavy Božej lásky nie sú závislé na tom, čo človek chce a o čo sa usiluje. Výsledkom Jeho milosrdenstva a súcitu je, že nie každý, kto si zaslúži odsúdenie, odsúdený bude. To, že z nášho pohľadu nemeria všetkým rovnako je prejav Božej zvrchovanej vôle. Prečo koná tak ako koná, zostáva v mnohých situáciách pre nás  záhadou, ale jeho milosrdenstvo nemôžeme považovať za nespravodlivosť. Všetci si totiž vo svetle Božej spravodlivosti zasluhujeme zatratenie. Boh vo svojej zdržanlivosti a nekonečnej trpezlivosti nejedná unáhlene, ale nám všetkým preukazuje počas života veľa príležitostí, aby sme premýšľali nielen o veciach svetských, ale aj o tých večných. Stvoriteľ má právo z množstva hriešnikov a rebelov preukázať niektorým svoje milosrdenstvo a súcit podľa svojho rozhodnutia; nie podľa toho, čo si hriešny človek v živote želá - či v dobrom alebo zlom slova zmysle.

Niektorí veriaci, ktorí sa s Božou zvrchovanosťou nevedia alebo nechcú zmieriť a trvajú na tom, že Božia láska má preukazovať milosrdenstvo každému rovnakým dielom, svoj postoj obhajujú tým, že Boh je láska a prejavom tejto lásky nemôže byť odsúdenie hriešnikov, ktorých by mohol zachrániť. Ako príklad uvádzajú, že je to to isté, ako keby lekár, podal liek na čierny mor len niektorým z postihnutých. Dobrý Boh si želá, aby bol každý spasený, ale zlá voľba slobodnej ľudskej vôle mu to nedovolí. Z tohto príkladu logicky vyplýva, že Boh, aj keď chce, nemôže spasiť každého, pretože mu to hriešny človek nedovolí. Apoštol Pavol nás z takéhoto omylu vyvádza:

Spravodlivý a všemohúci Boh rozhoduje podľa svojej vôle komu srdce zatvrdí, aby ukázal svoju moc a slávu (9: 17-18). Znovu pripomínam, že nie je dôležité to, čo si ľudia myslia , ale to, čo hovorí Písmo. Teda to, čo nám oznamuje sám Boh. Byť zakotvený v pravde je niečo, čo všetci potrebujeme poznať, chápať a radostne prežívať. Pavol poukazuje na to, že aj keď nie všetci ľudia budú spasení, nejde z Božej strany o nijakú nespravodlivosť. Keď sa Boh rozhodne vyvýšiť pyšného hriešnika a súčasne mu zatvrdiť srdce, nejde o nespravodlivosť, ale o lekciu pre tých , ktorí sa s udalosťou zoznámia. Uveďme si príklad: Aby Boh dosiahol toho, aby bolo Jeho meno hlásané po celej zemi, zatvrdil faraónove srdce a zoslal na Egypt mnohé súženia, ktoré vyvrcholili záhubou celej armády, ktorá mala na faraónov príkaz vyvolený židovský národ vyhubiť. Keď ich faraón po desiatich ranách a pohromách konečne prepustil z egyptského otroctva, vtedy sa Červené more Božím zásahom rozostúpilo, aby jedným poskytlo bezpečie a druhým sa stalo dokončením ich skazy. Ako židia, tak aj Egypťania spoznali Božiu zvrchovanú vôľu pre dané posolstvo.

Boh mohol preukázať milosrdenstvo faraónovi, mohol ich srdce obmäkčiť, mohol zabrániť tomu, aby ich prvorodení neboli usmrtení, ale pretože neskrotil ich prirodzenú zúrivosť zostalo ich srdce zatvrdené. Aby dosiahol svoj premyslený zámer, dopustil rad pohrôm, ktoré mu priniesli slávu. To neznamená, že Boh faraóna donútil aby faraón zhrešil. Boh nie je autorom hriechu. Faraón bol plne zodpovedný za svoje činy a rozhodnutia. Boh faraónovi dovolil, aby prejavil svoju vôľu, svoj zámer, svoju krutosť a neochotu pokoriť sa pred Bohom. Biblia je plná príkladov kedy zlí a hriešni ľudia, aj sám Satan sú Božím nástrojom a majú podiel na naplnení Božích zámerov. Vidíme, že Boh môže byť oslávený aj tým, že dovolí aby hriešni ľudia prejavili, čo sa v nich skrýva. Ak si myslíte, že vy by ste bez Božieho obmedzenia svojej slobodnej vôle v podobných skúškach obstáli, majte sa na pozore. Stačilo by len, keby Boh uvoľnil mieru obmedzenia, ktorou nás chráni pred vlastnou skazenosťou! Nie nadarmo sa modlíme, "ale zbav nás od zlého", nielen toho vonkajšieho, ale aj vnútorného, ktoré sa v nás skrýva a sami sme ho ešte nepoznali. Boh nie je autorom hriechu, ale používa ľudskú hriešnu prirodzenosť, aby dosiahol svoj cieľ:

2 Tesalonickým 2:11-12 Preto ich Boh vydáva do moci klamu, aby uverili lži. 12 Tak budú odsúdení všetci, čo neuverili pravde, ale našli zaľúbenie v neprávosti.

To, že Boh nezachráni pred spravodlivým súdom všetkých, ktorí si zasluhujú odsúdenie, nie je prejav straníckej nespravodlivosti, ale prejav Jeho milosti, zhovievavosti a ukážka Jeho slávy pre tých, nad ktorými sa zmiloval (Rim 9:22-23). Akýkoľvek náznak zo strany človeka, že Boh je nespravodlivý, pretože nespasil každého, je ukážkou rúhania sa. Každý si za svoje hriechy zaslúži spravodlivý trest a len vďaka Božiemu milosrdenstvu nie sme zatratení všetci.

Oswald Chambers, v knihe „To najlepšie pre Jeho slávu“  povedal:

"Božia milosť je putom, ktorému nemôžeme uniknúť, môžeme ju nepočúvnuť, ale nikdy to nie sme my, kto urobí prvý krok a nikdy ju v sebe nemôžeme vypôsobiť. Sme priťahovaní k Bohu pôsobením Jeho nadprirodzenej milosti a nedokážeme vystopovať, ako to celé začalo. Boh nás nežiada, aby sme robili veci, ku ktorým máme nadanie - žiada nás len, aby sme robili veci, ku ktorým nás zmocní Jeho milosť, a na tej ceste vždy ponesieme svoj kríž ".

Na záver dovoľte  dve otázky na zamyslenie:

1. Ako odpoviete niekomu, kto odsudzuje Božiu svojvoľnosť v rozhodovaní koho spasí a koho zatvrdí.

2. Je Boh milosrdný ku každému kto prosí o odpustenie, ľutuje svoje hriechy a túži po Božej prítomnosti?



© 1993 - 2024 Rádio LOGOS - www.radiologos.sk