List Rimanom

AKO CHÁPAŤ MYSLENIE NEVERIACICH - R 8:6-8

Podrobnosti: Kategória: List Rimanom

Apoštol Pavol v 8. kapitole listu Rimanom jednoznačne poukazuje na to, že výsledkom spasenia je stav, keď sa človek už prestane riadiť vlastnou vôľou a začne sa riadiť vôľou Ducha. Začne teda tiahnuť k tomu, čo je duchovné a nie telesné (8:4). Z predchádzajúceho zamyslenia vieme, že apoštol Pavol dáva do kontrastu dve skupiny ľudí: Tých, ktorí robia len to, čo sami chcú a tiahnu k tomu, čo je telesné; a tých, ktorí sa dajú viesť Duchom a tiahnu k tomu, čo je duchovné.

Riadiť sa tým, čo je telesné znamená, že človek žije a je riadený tým, čo si žiada jeho telo. Svoj život má upriamený nie na Boha, ale na seba. Takí ľudia môžu veriť v existenciu Boha, ale všetko čo robia a čomu veria, celá ich myseľ je zameraná na vlastné záujmy a uspokojovanie vlastných potrieb. A práve o tom bude naše dnešné zamyslenie. Najskôr si ale vypočujme sprievodné verše:

Rimanom 8:6-8 Lebo myseľ tela je smrť, ale myseľ Ducha je život a pokoj, 7 pretože myseľ tela je nepriateľstvom naproti Bohu, lebo sa nepodriaďuje zákonu Božiemu, lebo sa ani nemôže podriadiť. 8 A tí, ktorí sú v tele, nemôžu sa ľúbiť Bohu; (Roh)

Všimnime si niekoľko súvislostí, ktoré vyplývajú z prečítaného textu:

Telesná myseľ je duchovne mŕtva, Bohu nepriateľská a smeruje k večnému zahynutiu. (8:6 a-7a).

V predchádzajúcom zamyslení sme si povedali, že okrem Krista je každý človek duchovne mŕtvy. V liste Efezským, v 2.kapitole apoštol Pavol hovorí: "Aj vy ste boli mŕtvi pre svoje viny a hriechy", a pokračuje: ... "ale prebudil nás k životu spolu s Kristom, keď sme boli mŕtvi pre svoje hriechy. Milosťou ste spasení!" Každý človek prichádza na svet a ostáva duchovne mŕtvy až do chvíle, kedy mu je z Božej milosti daný nový život. Ak v stave duchovnej smrti niekto telesne zomrie, vstupuje do stavu, ktorý Biblia označuje ako "druhá smrť", čo je konečnou stanicou večného oddelenia sa od Boha, ako je napísané v knihe Zjavenia Jána, v 20 kapitole, vo veršoch 14 a 15. Liberálni teológovia a niektorí veriaci sa dôsledkom chápania duchovne mŕtveho stavu človeka snažia vyhnúť tým, že učia, že "ide iba o metaforu, ktorú nesmieme brať doslovne". Ale žiadna metafora nie je použitá bez zmyslu a významu, ale nám má povedať niečo dôležité; v tomto prípade to, že nie je v silách hriešnika svoju vieru vyprodukovať, alebo sa Bohu nejako zapáčiť.

1 Korintským 2:14 Ale telesný človek nechápe vecí Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, lebo sa majú duchovne posudzovať. (ROH)

Telesná myseľ nie je duchovne neutrálna, ale je Bohu nepriateľská (7a).

Neveriaci nemiluje Boha; neveriaci Boha nenávidí. Boh je ich úhlavný nepriateľ. Protikladom ľudskej bezuzdnosti je premena života Božím zásahom:

Galatským 5:22-25 Ale ovocím Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, dobrota, dobrotivosť, vernosť, krotkosť a zdržanlivosť; 23 proti takým veciam nieto zákona. 24 A tí, ktorí sú Kristovi, ukrižovali svoje telo s jeho vášňami a žiadosťami. 25 Ak žijeme Duchom, Duchom i choďme.

Možno si poviete, "ale ja poznám mnoho neveriacich, ktorí neprejavujú voči Bohu žiadnu nenávisť". Ale Božie slovo rozdeľuje ľudstvo len na dva tábory: na tých, ktorí Boha milujú, pretože boli od svojich hriechov zachránení; a na tých, ktorí si neželajú, aby im Boh do života akýmkoľvek spôsobom zasahoval. To je pravý opak láskyplného vzťahu. Boh nie je ich priateľ, ale nepriateľ. Z toho vyplýva, že neveriaci nemôže byť duchovne neutrálny. Môže byť voči Bohu ľahostajný, ale to je v konečnom dôsledku horšie, ako samotná nenávisť. Ľahostajnosť voči milosrdnému Bohu je prejavom pohŕdania, čo je kvalitatívne to isté, ako nenávisť.

Neveriaci ľudia si často myslia, že Boh je príliš prísny a je nositeľom zlých správ. Sú presvedčení, že Božia spravodlivosť a súd voči neveriacim je príliš prísny. Pre nich je jednoducho Božia pravda neprijateľná. Želajú si, aby bol Boh tolerantnejší. Aspoň tak ako oni. Sú presvedčení, že ak sa človek snaží, aby žil čo najlepšie, mal by mať cestu do neba otvorenú. Dokonca si myslia, že Bohom preukázaná milosť voči hriešnikom skrze kríž a zástupnú smrť svojho Syna, je nespravodlivá, pretože z toho vyplýva, že oni nemôžu byť svojimi dobrými skutkami zachránení. Vidíme, že každý, kto sa spolieha na skutky svojho tela, aj v zmysle spravodlivého trestu, je v rozpore s Bohom.

Prvá vlastnosť prirodzeného človeka je, že sa do stavu nepriateľstva voči Bohu už narodil. Tento stav sa nedá zmeniť nejakým analytickým posúdením, či snahou nájdenia spôsobu ako si Boha nakloniť, ale každý človek má vo svojej Bohom danej slobode možnosť zmieriť sa s Bohom, a to tým, že prijme Krista za svojho spasiteľa. Takýto - potom už veriaci človek je oslobodený od stavu nepriateľstva voči Bohu. Naproti tomu sú neveriaci ľudia, ktorí opovrhujú Božím zákonom a naduto kritizujú Božie pravdy. Svojim postojom naznačujú, že o duchovných veciach vedia viac, ako sám Boh! Namietajú: "iste, nejaký ten škrabanec mám, ale Boh ma nemôže súdiť za to, že nie som dokonalý. To by bolo nespravodlivé". Iní si zase predstavujú Boha len ako plyšového maskota, ku ktorému sa môžu privinúť, keď pocítia potrebu, alebo keď im tečie do topánok. Tým si prispôsobujú Boha k svojmu obrazu a podľa toho potom aj konajú. Dokonca som počul vyznávajúceho kresťana, ktorý mi povedal: "Môj Boh nie je Boh sudca; môj Boh je Bohom lásky"! Na takú predstavu nemožno reagovať inak, než slovami: "Taký Boh nie je Bohom Biblie"! Každý, kto žije podľa vlastných predstáv o Bohu sa od neho vzďaľuje. Neverte tomu, že na konci života sa rozhodnete pre vieru a záchranu duše sami. Kto chce byť sám sebe pánom, zostáva otrokom hriechu a nakoniec svoj život premárni.

Apoštol Pavol nám poukazuje na to, že myseľ zameraná na telesnosť, nezostáva v duchovnej oblasti neutrálna, ale zaujíma voči Bohu aktívny nepriateľský postoj, pretože:

Myseľ prirodzeného človeka sa nedokáže a nechce podriadiť Bohu (8:7 b).

Neveriaci často argumentujú tým, že nemôžu uveriť z intelektuálnych dôvodov. Hovoria: "Ukáž mi dostatok dôkazov a uverím. Keby som uvidel ozajstný zázrak, tiež by som uveril; alebo keby ku mne Boh jasne prehovoril z neba, uveril by som". Z Písma však vieme, že každý človek, ktorý kedy na zemi žil, mal dostatok dôvodov pre vieru:

Rimanom 1:18-22 Boží hnev sa zjavuje z neba proti každej bezbožnosti a neprávosti ľudí, ktorí neprávosťou prekážajú pravde. 19 Veď to, čo možno o Bohu poznať, je im prístupné, Boh im to predsa odhalil. 20 Jeho večnú moc a božstvo, ktoré sú neviditeľné, možno totiž od stvorenia sveta vidieť, keď ľudia premýšľajú o jeho diele, takže nemajú výhovorku. 21 Spoznali Boha, ale nevzdali mu česť ako Bohu ani mu neboli vďační, ale ich myslenie ich zaviedlo do márnosti a ich scestná myseľ sa ocitla v tme. 22 Tvrdia, že sú múdri, ale upadli v bláznovstvo.

Boh s ľudstvom jedná bez prestania od stvorenia človeka. Koreňom nevery totiž nie sú intelektuálne prekážky, ale je to len a len morálny problém!

Myseľ telesne zmýšľajúceho človeka sa nechce podriadiť Božiemu zákonu a taký človek sa nemôže páčiť Bohu (8:7c-8). Prirodzený človek nechce, aby mu Boh zasahoval do života, nechce, aby mu niekto vládol a nechce počúvať to, čo hovorí Božie slovo. Pavol ďalej vysvetľuje, že prirodzená vôľa človeka toho nie je schopná. Bez Božieho zásahu zostáva telesný človek otrokom hriechu. Medzi nami sú mnohí zástancovia "slobodnej vôle človeka", ktorí vyučujú a zastávajú názor, že všetci ľudia sú schopní prijať spasenie na základe vlastného uváženia. Apoštol Pavol však hovorí, že nie je v ľudskej moci reagovať na evanjelium, pokiaľ k tomu človek nie je zmocnený Božou milosťou. Duchovne mŕtvy človek sa nemôže rozhodnúť, či bude žiť, alebo nie. Rovnako tak, ako sa nemôže rozhodnúť slepý, že začne vidieť. To znamená, že spasenie nie je spoločné dielo Boha a hriešneho človeka, ale ide o jednostranné rozhodnutie, je to akt Božej vôle. A pretože spasenie je bezvýhradne len a len Božie dielo, jediný prejav, ktorý nám je vlastný, je prejaviť vďačnosť a chválu.

Na záver niekoľko otázok na zamyslenie:

1. Ak vám neveriaci človek povie, že proti Bohu nič nemá, ako mu vysvetlíte, že je Božím nepriateľom? Prečo je to dôležité?

2. Niekto môže namietnuť, "ak neveriaci nemôže činiť pokánie ani uveriť, potom to nie je z Božej strany spravodlivé, aby niečo také vyžadoval. Ako na takúto námietku odpoviete?